Náš ži­vot má istú me­ló­diu. Tou me­ló­diou je hudba, ktorá nás spája. Kto ne­mi­luje hudbu ne­mi­luje ži­vot. Pre nás je však najk­raj­šou hud­bou prí­roda.

Prečo v nás hudba vy­vo­láva emó­cie? Od­po­veď je ukrytá v nás, v na­šom roz­ume, v na­šich myš­lien­kach, vo všet­kom čím si mo­men­tálne pre­chá­dzame, čo pre­ží­vame, čo za­ží­vame. Je to ako film, ktorý pri po­čú­vaní is­tej skladby vy­lo­víš a zá­ro­veň sa po­no­ríš doň. Hudba má ne­sku­točnú silu na náš emo­ci­onálny ži­vot. Roz­búši sa nám srdce, roz­tan­cuje sa nám telo, naše ústa spie­vajú, celé telo je akési iné, akési lep­šie, pre­tože sa tak cí­time. Hudba zlep­šuje člo­veka. Ako? Za­pája nie­len naše hla­sivky, ale aj sluch, našu mi­miku, to ako na nás pô­sobí. Hudba je re­čou nášho tela.

zdroj: pe­xels.com

 

Po­cit, kedy za­tvo­ríš oči a po­čú­vaš svoju ob­ľú­benú hudbu je na ne­za­pla­te­nie. Spája sa s na­šimi veľ­ko­le­pými a oča­ká­va­nými chví­ľami, či už pri oslave na­ro­de­nín, rande, pik­niku, ro­man­tic­kom ve­čeri, mi­lo­vaní, svadbe, ale aj pri smut­ných uda­los­tiach ako sú poh­reby, alebo ne­jaká naša dep­re­sia, po­chmúrna chvíľka, či v stre­so­vých si­tu­áciach. Môžno si ani ne­uve­do­mu­jeme ako siaha do na­šich ži­vo­tov a čo tým všetko ovplyv­ňuje.

100 ľudí 100 chutí. Aj takto mô­žeme de­fi­no­vať cha­rak­ter ľudí a ich po­treby. Na­priek tomu máme všetci čo to spo­ločné. Spája nás vzduch,  ktorý dý­chame, voda, ktorú pi­jeme a tiež aj hudba. Pý­taš sa v čom? Vo všet­kom. Spája ľudí, robí miesta krás­nymi.

My ženy mi­lu­jeme do­slova prí­behy. Mi­lu­jeme oka­mihy, kedy sa za­staví na chvíľu čas, kedy vní­maš len osobu pri sebe, či úplný po­koj, ktorý ja osobne na­zý­vam „svätý po­koj“. Stačí nám len na­ozaj malá chvíľa a člo­vek sa cíti lep­šie. Všet­kých nás spája aj v is­tom slova zmysle hudba.

I keď je pravda, že nie každý zdieľa tvoj ná­zor, tvoje po­stoje, ale môže ťa s nie­kým spá­jať hudba. Kto mi­luje ta­nec a hudbu má to v sebe. Prečo je tomu tak? Máme to od svo­jich pred­kov. Ko­niec kon­cov sme každý svoj­ský a pri­tom tak po­dobný a rov­naký. Čo nás teda spája v hudbe?

zdroj: pe­xels.com

 

V dep­re­sii zväčša po­čú­vame po­malé piesne, tzv. na dep­re­sie, ktoré nás upo­koja. My ženy sa pri nich vy­plače, po­spo­mína si a po čase nás upo­kojí ani ne­vedno ako. Po­dobné je to aj s mužmi, i keď je väč­šia prav­de­po­dob­nosť ich hr­din­stva, kedy je ich pre­ja­ve­nie ci­tov v ne­skor­šom ob­dobí. Na­opak keď sme na­bité ener­giou a naj­rad­šej by sme išli nie­kam na „Mars“ máme chuť žiť, ísť nie­kam, roz­to­čiť to a jed­no­du­cho sa pred­viesť. Vtedy dobre, že ne­ská­čeme po po­steli. Ver tomu, že keď náj­deš chlapa, ktorý mi­luje to čo ty, ste si po­dobní je to ne­sku­točná sú­hra a vá­šeň. Hudba má veľký po­ten­ciál zba­vo­vať sa na­šich prob­lé­mov, ukľu­dňo­vať našu ner­vovú sú­stavu, po­tlá­čať stres, pre­hl­bo­vať naše myš­lienky a skutky.

Hudba má svoje čaro, člo­vek ju nie­len po­čúva ale aj pre­žíva. Ho­vorí sa, že kto ne­mi­luje zvie­ratá nie je člo­vek, ale kto ne­mi­luje hudbu ne­žije. Je to krásne, spon­tánne ako náš ži­vot. Aj to akú hudbu, aký žá­ner po­čú­vame ho­vorí veľa o nás. Opi­suje aj to, od­kiaľ po­chá­dzame a čo nás cha­rak­te­ri­zuje.

Jedno je isté v sku­pine ľudí, ktorí mi­lujú hudbu je ži­vot na ne­za­pla­te­nie ale v sku­pine toho is­tého žánru je ži­vot okúz­ľu­júci plný zá­žit­kov.

Komentáre