Raz mi nie­kto po­ve­dal, že je lep­šie ne­dá­vať prí­liš na­javo to, čo cí­tim, lebo sa to proste ne­robí, lebo by sa nie­kto mo­hol mo­jich emó­cií a ci­tov v tomto chlade zľak­núť,  lebo je ur­čitá hra­nica, po ktorú mô­žem ľudí k sebe pus­tiť, lebo sa tým chrá­nim, lebo je to tak lep­šie, nič ne­po­ka­zím a je trápne byť ci­tová a emo­tívna… jed­no­du­cho som do­stala radu nad zlato, aby som svoje vnútro dr­žala na uzde a svoje po­city, myš­lienky a emó­cie spra­co­vá­vala sama doma..

Mu­sím pri­znať, že som mala v ži­vote ob­do­bie, keď som takto fun­go­vala. City a emó­cie mi po­maly za­spali na vav­rí­noch, síce nie­kde boli, ale ne­ve­no­vala som im veľkú po­zor­nosť a keď aj, tak som ich ne­pus­tila von.  Možno som si mys­lela, že tak mam veci pod kon­tro­lou, nech­celo sa mi o tom ba­viť, jed­no­du­cho som ich po­tlá­čala a bolo mi okej..as­poň som si to mys­lela… lenže vo vzťahu k iným ľu­ďom to bolo len na škodu. Ale to vi­dím až dnes.

zdroj: unsp­lash.com

Prečo by som mala žiť len na­vo­nok? Prečo by som ne­mohla pla­kať, smiať sa, kri­čať, keď to tak v tej chvíli cí­tim? Prečo by som sa mala pris­pô­so­bo­vať na­sta­ve­nému sys­tému ľa­do­vej krá­ľov­nej a ne­ve­dome tak ub­li­žo­vať sebe aj ľu­ďom okolo mňa? Ak svo­jich najb­liž­ších mi­lu­jem, prečo im tak brá­nim po­znať ma takú, aká na­ozaj som? Ob­čas prí­liš, ale stále ja a moje vnútro je mo­jou sú­čas­ťou. Nie som len cho­diaca te­lesná schránka. Okrem toho, že dý­cham, tak aj cí­tim a svoj ži­vot na­ozaj pre­ží­vam.

Moje vzťahy nie sú po­vr­chné, pre­tože do nich na­ozaj dá­vam svoje JA , svoje srdce. Od­mie­tam brz­diť niečo, čo pri­ro­dzene mám a je mo­jou sú­čas­ťou, sú­čas­ťou mo­jej osob­nosti.  Po­kiaľ sa mi niečo ne­páči alebo páči, tak je to na­ozaj tak a do­ká­žem o tom aj ho­vo­riť. Je to pre mňa dô­le­žité, lebo ten cit vní­mam a tá emó­cia exis­tuje, ne­vi­dím dô­vod ich ig­no­ro­vať. Ne­skrý­vam sa a „byť sama se­bou“ pre mňa nie len fráza.

Komentáre