Mys­lím, že sme mohli byť my, ale niečo sme uro­bili zle. A predsa, veci nie sú vždy ide­álne. Okol­nosti sú ne­vys­py­ta­teľné, svet malý a ži­vot ob­čas veľmi mä­túci. Ľu­dia sú kom­pli­ko­vaní a ego nás bolí nie­kedy viac, ako by malo. Av­šak, ak by bolo všetko do­ko­nalé, bolo by to asi klišé a na­po­kon, pre nás ne­zau­jí­mavé. Veci rady dra­ma­ti­zu­jeme. A pri tom všet­kom stále na­ivne ča­káme na zá­ve­rečnú idylku ako z tí­ne­džer­ského se­riálu. Stále ve­ríme, že sa zjaví nie­kto, kto nás za­chráni a ochráni. Už navždy. Ale čo ak sa zjaví…a my mu to ne­do­vo­líme?

“Za všetko, čo za­bolí, za všetko, čo sme ni­kdy ne­boli.”

zdroj: pin­te­rest.com

Myš­lienky, pred­stavy, ide­ály, dom­nienky. Fan­tá­zie a oča­ká­va­nia. Po­ka­ziť to všetko skôr, ako to vô­bec stihne byť. Možno to bola iba otázka času, a možno sta­čilo ne­chať veci len tak samé sa pri­ro­dzene vy­vi­núť. A možno aj dnešná doba a ži­votný štýl spô­so­bil, že sme ne­doč­kaví. Ne­tr­pez­liví a ná­roční. Že som ne­doč­kavá aj ja. Že si ná­ročný aj ty.

Nie­kedy chceme veci až prí­liš, naj­lep­šie všetko a hneď. To najk­raj­šie, sa­moz­rejme, navždy. Pre­tože, chceš niečo? Po­kojne to mô­žeš mať. Lusk­nu­tím prs­tov. Stačí si o to po­ve­dať, po­žia­dať, za­pla­tiť. Ale bude ti to sta­čiť? Ma­te­riál­nymi ve­cami sa často ur­putne sna­žíme za­le­piť de­fi­city všet­kých chý­ba­jú­cich ci­to­vých pre­ja­vov.

zdroj: unsp­lash.com

Nie­kedy je ťažké po­ho­tovo re­a­go­vať na si­tu­ácie a ro­biť správne roz­hod­nu­tia me­dzi tým, čo vieš a tým, čo cí­tiš. A ver, že som pri tebe často tak veľmi chcela cí­tiť me­nej. Pa­ra­doxne, vždy vtedy, keď si ma bo­lel naj­viac. A vždy vtedy sa tak ľahko môže stať, že veci za­čneme pri­ro­dzene fil­tro­vať a ig­no­ro­vať. Po­stupne sme zo­stali viac la­hos­tajní a pre­stali sme za­chra­ňo­vať a bu­do­vať veci, ktoré za to stáli a možno stále stoja.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Tak sme obaja re­zig­no­vali, za­má­vali bie­lou vlaj­kou a išli ďa­lej. Vtedy som ne­ve­dela, čo ro­biť a pop­ravde, ne­viem to ani te­raz. Tak asi len stále na­ivne ča­kám na tú zá­ve­rečnú idylku, ktorá ešte ne­prišla.

Komentáre