Pa­mä­táš, ako som ti sľú­bila, že ak sa my dvaja dáme do­kopy, na­pí­šem o tom člá­nok ? A vtedy bu­deš ve­dieť ako veľmi ťa mám rada.

Ak stret­neš v ži­vote člo­veka, ktorý ti na se­kundu vy­razí dych vo chvíli, keď ho pr­vý­krát uvi­díš, mu­síš ve­dieť, že sa za tým skrýva niečo viac. Ja som to tu­šila, no ne­bola som si istá. Av­šak nie­kedy pre nás ži­vot pri­ne­sie rôzne skúšky, a ja ve­rím, že rok, ktorý sme každý pre­žili osa­mote nás mal niečo na­učiť, a pri­viesť nás na­s­päť k sebe.

A to len preto, aby sme zis­tili, že spolu byť ne­máme.

unsp­lash.com

Keďže som člo­vek, ktorý to čo ho­vorí v sku­toč­nosti aj tak myslí, a svoje sľuby sa snaží do­dr­žať, pí­šem tento člá­nok. Aj na­priek tomu, že už nie sme spolu. Aj na­priek tomu, že si mi ub­lí­žil.  Že som ti do­vo­lila, aby si mi ub­lí­žil.

Stále tvr­dím, že nič v ži­vote sa ne­deje len tak ná­ho­dou. Že ľu­dia, ktorí nám do ži­vota vstú­pia nás majú nie­čomu priu­čiť. A tak roz­mýš­ľam, čo mi mal pri­niesť náš vzťah.

Už som to po­cho­pila.

Viem, že nie­kde exis­tuje člo­vek, ktorý ma bude zbož­ňo­vať takú aká som. Ktorý ma bude mi­lo­vať a chcieť ma vi­dieť usmiatu každý deň. Viem, že nie­kde tam exis­tuje nie­kto, kto mi s ra­dos­ťou ve­nuje svoju po­zor­nosť. Kto bude vďačný, za to že ma má. Komu bude zá­le­žať na tom, ako sa cí­tim, a ne­bude pred tým za­tvá­rať oči. Nie­koho, kto ma ne­ne­chá pla­kať. Už chá­pem, že sa ne­mô­žem uspo­ko­jiť s nie­čím prie­mer­ným. Že mu­sím vy­ža­do­vať mi­ni­málne toľko lásky, koľko som sama schopná po­núk­nuť.  Viem, ako by som sa cí­tiť ne­mala a viem, že byť osa­me­lou aj keď pri mne leží moja „po­lo­vička“ nie je ten správny po­cit.

unsp­lash.com

Ďa­ku­jem ti zato, že si mi pri­po­me­nul, aké dô­le­žité je vá­žiť si seba. Ve­dieť kedy sa nie­čoho dr­žať a na­opak kedy ne­chať ľudí od­ísť. Pre­hlu­šiť svoje myš­lienky a chvíľu vní­mať svoju in­tu­íciu. Možno mi trvalo, kým som to po­cho­pila. Vieš, sna­žila som sa ve­riť v to dobré, pre­hlia­dať zlé dni, ospra­vedl­ňo­vať ťa aj keď si o to ne­žia­dal. Mno­ho­krát, som ti rad­šej ani ne­vra­vela, keď ma niečo trá­pilo, pre­tože som cí­tila, že by to bolo zby­točné. A to je chyba, ktorú viac ne­mie­nim opa­ko­vať. A tak ďa­ku­jem za to, že sa naše cesty roz­de­lili a uvoľ­nili sme pries­tor nie­čomu  lep­šiemu, pl­no­hod­not­nej­šiemu, hl­b­šiemu, pre­tože dnes už viem, čo si za­slú­žim. No nič z toho by som ne­zis­tila, keby sme si na­vzá­jom ne­dali šancu.

Viem, že nie­ktoré veci v ži­vote po­tre­bujú čas. Mys­lím si, že všetko, čo sa udialo me­dzi­tým bola iba príp­rava na to, čo ma prísť.

Komentáre