Neviem kedy pochopím, že je úplný koniec. Dá sa to vôbec pochopiť? Spomínam si na chvíle, keď sme sa spolu ešte len začali stretávať, ale aj na tie, keď sa naše kamarátstvo prehlbovalo až prerástlo v niečo oveľa krajšie. Rovnako ako vtedy aj teraz mám pri spomienkach úsmev na perách. Páčil sa mi tvoj hlas, tvoja vôňa, tvoj pohľad, jednoducho si sa mi páčil celý. Vždy som sa tešila na ďalšie stretnutie a po stretnutí, keď som prišla domov som čakala, čo mi napíšeš. Kamarátkam som o tebe hovorila stále, až ich to nudilo a chceli zmeniť tému, ale ja som vždy chcela rozprávať len o tebe. Veď ako zaľúbený človek.
Každý, čo si tým prešiel vie presne, o čom hovorím.
Po rozchode začne byť zrazu smutno. Veľmi smutno. Nejak sa mi nepodarilo prestať sa vracať v spomienkach k tebe a k pekným chvíľam, ktoré sme spolu prežili. Moja myseľ to pochopiť nechce a tak stále vytvára scenáre ako byť spolu a spevňuje ich tými najkrajšími spomienkami. Zo začiatku som myslela, že sa to urovná a všetko bude v poriadku. Ale ty si sa neozval. Deň. Dva. Týždeň. Mesiac. Až som to musela zobrať do vlastných rúk. A tam prišla rana. Obrovská rana.
Vraj je koniec už navždy.
Ale vysvetli to srdcu, ktoré ľúbi. Ono to nedokáže pochopiť. Sama som sa mu to snažila tisíckrát vysvetliť, ale nepočúva ma. A vieš čo na tom nedokážem pochopiť zo všetkého najviac? Ako si tak ľahko mohol opustiť človeka o ktorom si vravel, že ho miluješ. Lebo, vieš, ja keď niekoho milujem, tak bezhranične a navždy. U teba zrejme majú tieto slová iný význam.
Nikdy som ťa nechcela otravovať, nie je to môj štýl. Viem, že keby chceš, prídeš sám. Len moje vnútro ti akosi nedokáže povedať zbohom. Pred spaním si prehráva príbeh o nás dvoch, aj keď viem, že to nie je správne a zakazujem mu to. Nechcem ťa prosiť a ani nútiť, aby si bol so mnou, len som tým chcela povedať, že mi je smutno a viem, že bez teba mi bude smutno až do konca života.
