Som vo veku, kedy otázka: „Kedy sa vy­dáš?“, je skoro na den­nom po­riadku. Ne­chápte ma zle, svadby zbož­ňu­jem. Stále ma dojme, ak zis­tím, že nie­kto blízky sa vy­dáva alebo žení. Ale prečo je tak ne­po­cho­pi­teľné, že je mi dobre aj sa­mej? Mu­sím byť stále v ne­ja­kom (ne­zmy­sel­nom) vzťahu? Ne­vra­vím, že nech­cem nájsť svoju ži­votnú lásku, ale byť s nie­kým len preto, aby som ne­bola sama alebo kvôli tomu, že už „mám na to vek“, to mi ne­dáva zmy­sel. Ak mi nie­kto „ne­reže“ a nie je tam ché­mia, tak to rad­šej ukon­čím už v zá­rodku.

tumblr_n74gu0Wwv61tsgm3go1_1280-768x584

Mi­nule sa mi stalo, že som sa nech­tiac, alebo skôr ne­ve­domky, usmiala na muža, ktorý se­del v aute za ok­nom, v kto­rom som si kon­tro­lo­vala účes. Nie, žeby som sa ne­us­mie­vala na mu­žov, ale jeho som si v tom aute ne­všimla, tak aby som za­chrá­nila trápnu si­tu­áciu, usmiala som sa na neho a išla ďa­lej. Za sk­lom vy­ze­ral cel­kom fajn, opä­to­val mi úsmev, no keďže som sa po­náh­ľala do práce, ne­rie­šila som to. Keď ma však (na moje prek­va­pe­nie) do­be­hol  na najb­liž­šej kri­žo­vatke, už sa mi taký úžasný nez­dal. Chcel, aby som si ulo­žila jeho číslo, veď ak bu­dem chcieť, mám sa mu oz­vať. Ale načo, keď tam ne­pre­sko­čila is­kra a ísť s nie­kým na rande len zo sluš­nosti ma ne­baví? Ale oce­ňu­jem as­poň jeho ná­mahu, no to, že sa na nie­koho usmie­vam, ne­zna­mená, že som z neho hneď paf.

Dosť často si vší­mam na že­nách, že sme tak tro­chu na­ivné. Hneď ako nás nie­kto cel­kom „schopný“ osloví, ideme sa z toho zbláz­niť a ská­čeme ako do­tyčný píska. On je rád, lebo má na­vrch a v du­chu sa smeje, ako ľahko sme mu na­le­teli. Prečo ne­ne­cháme mu­žom pries­tor byť ori­gi­nálny? Kde sú tie časy, kedy muži o ženy bo­jo­vali, pí­sali im ro­man­tické listy, skla­dali za­mi­lo­vané piesne, ma­ľo­vali im ob­razy? Ne­chajme mu­žov do­bí­jať nás.

tumblr_mqofd2ZZSl1raf1uco1_1280

Zo­star­núť sama s tuc­tom ma­čiek po­be­hu­jú­cich po byte nie je moja vy­sní­vaná pred­stava bu­dúc­nosti, iba chcem, aby sa môj bu­dúci muž ne­vzdal hneď pri pr­vom mo­jom od­miet­nutí, ale aby o mňa bo­jo­val, do­bí­jal ma. Chcem mu to troška „sťa­žiť“, nech nie som len „lacný úlo­vok“, pre­tože „lacnú ko­risť“ si ne­bude tak vá­žiť, ako nie­koho, koho si zís­kal po „ťaž­kom boji“.  A ak sa chlap vzdá hneď na za­čiatku, tak viem, že o mňa ne­stojí, ako by som chcela.

Preto ženy ne­chajme mu­žov fan­ta­zí­ro­vať, nech nás do­bí­jajú, sna­žia sa nás zís­kať aj nie­čím iným ako slad­kými re­čič­kami a vy­zý­vam mu­žov, bo­jujte o nás, oplatí sa to.

zdroj fo­to­gra­fií: tum­blr