Pop­ravde, ne­vy­znám sa v sebe.

Ur­čite sa to nie­kedy stalo kaž­dej z nás. Ľud­ským tvo­rom, kto­rým bolo pri­ro­dzene dané, aby mi­lo­vali a boli mi­lo­vaní. A nie len to. Svoje srdce máme od toho, aby sme ľú­bili, ale boli aj skla­maní.

Ne­ro­zu­mela som tomu. Prečo by sme si mali ub­li­žo­vať? Veď predsa, keď nie­koho mi­lu­ješ, cí­tiš len lásku, šťas­tie, túžbu. Ach, kiežby to tak bolo.

fre­e­pik.com

Vždy som si že­lala mať pri sebe člo­veka, ktorý by ma mi­lo­val. Nič viac. Len mi­lo­val. Ne­dá­valo mi lo­giku, ako môže nie­kto nie­komu ub­lí­žiť svo­jou lás­kou. Teda až do­vtedy, do­kým som to ne­za­žila.

Ľud­ské vzťahy sú čudné. Ži­jete spolu, mi­lu­jete sa, sní­vate spolu, plá­nu­jete, za­ží­vate krásne chvíle, ob­časné hádky, ktoré vaša láska pre­ko­nala. A zrazu, zo dňa na deň to zmizne. Vtedy som sa pý­tala sama seba. Prečo? Ne­mi­lo­vala som snáď do­sta­točne? Ne­za­slú­žila som si ho? A čo karma? Vra­cia mi to?

Som člo­vek, ktorý keď sa za­ľúbi, mi­luje na­plno. A možno to bola chyba. Možno som nie­kedy zby­točne tla­čila na pílu. Bo­jo­vala som sama so se­bou. Jedna časť mi­lo­vala a chcela bo­jo­vať a tá druhá na­opak. Raz v noci, keď som od zú­fa­losti pla­kala, mi to celé došlo. Vždy som mala po­trebu ro­biť všetko pre to, aby bol on šťastný. A to som ro­bila aj vtedy, aj keď iným spô­so­bom. Hoci to malo zna­me­nať, aby bol šťastný bezo mňa, uro­bila som to. Aj keď som sa trá­pila. Moje srdce bolo zlo­mené, ale uro­bila som to. Ne­chala som ho žiť bezo mňa. Pre­tože aj to zna­me­nalo, že mi­lu­jem.

pe­xels.com

Sa­moz­rejme, že som to často ne­z­vlá­dala. Nie­kedy som vy­hľa­dá­vala jeho spo­loč­nosť. A keď som vi­dela, že je šťastný došlo mi, že to bolo správne roz­hod­nu­tie. Ča­som som sa s tým na­učila žiť.

Ne­dávno mi nie­kto špe­ciálny po­ve­dal: „Ot­vor svoje srdce. Ne­boj sa.“ Ja som sa len usmiala a so sl­zami od­po­ve­dala: „Ja som ho ni­kdy ne­zat­vo­rila.“ Srdce má po­znať všetky po­city. Lásku, skla­ma­nie, bo­lesť, žiaľ. Má mať mož­nosť ľú­biť, mož­nosť bo­jo­vať.  Pre­tože, ako inak by sme ve­deli, že sme vô­bec živí? Síce cho­díme po svete s úsme­vom, av­šak naše srdce, naša duša, je mŕtva.

unsp­lash.com

Do­stala som rôzne kom­pli­menty. Aká som silná, ako to su­per zvlá­dam, aká som ko­nečne šťastná. Ne­bolo to cel­kom tak. Silná som bola len preto, lebo som po­cho­pila, ako bolo mys­lené mi­lo­vať. Nie je to vždy len o tej krás­nej, úp­rim­nej láske. Mi­lo­vať zna­mená dať tomu dru­hému mož­nosť žiť šťastný ži­vot, aj keď bez nás.

Ne­vy­znám sa v sebe, pre­tože toto ne­bol druh lásky, na ktorý som bola zvyk­nutá. Ale asi to tak všetko malo byť. Všade sa píše: mi­luj tak, aby ťa to ne­bo­lelo. Lenže, keď člo­vek mi­luje, roz­chod ho bude vždy bo­lieť.


Týmto, moja drahá ka­ma­rátka, chcem len po­ve­dať, že je v po­riadku, ak ťa váš roz­chod bolí. Možno si mys­líš, že už ni­kdy ne­bu­deš ve­dieť tak ľú­biť. Ale áno, bu­deš..Pre­tože aj tá bo­lesť je druh lásky. Mô­žeš mi ve­riť, že raz to po­mi­nie a ty po­cho­píš, čo na­ozaj zna­mená mi­lo­vať. Presne tak, ako som to po­cho­pila ja.

Na­ko­niec tie po­viem len toľko, že sa ne­boj ne­chať svoje srdce ot­vo­rené. Ne­zavri ho. Bu­deš v po­riadku drahá. A bu­deš šťastná. To mi mô­žeš ve­riť.

Komentáre