Možno je to len ďalší hlúpy zamilovaný príbeh o dievčati, ktoré nevie zabudnúť. Neprejde jeden jediný deň, aby si to dievča nespomenulo. Áno, je to tak, tušíš správne. To dievča som ja. Sú tomu dva roky, čo som sa musela naučiť žiť bez teba..
Dva roky, čo sme sa naposledy videli. Kedy sme si naposledy napísali. Dva roky, čo sa tváriš, že neexistujem. Povedz mi, ako to dokážeš? A prečo to JA nedokážem?
Prečo mi musíš každý deň chýbať? A prečo, keď niekde počujem tvoje meno, tak sa mi rozbúcha srdce a spozorniem, či náhodou nehovoria o tebe? Prečo keď niekde vidím čierne auto, presne také ako si mal ty, pozerám sa, či ťa v ňom náhodou neuvidím? Stále sa obzerám okolo seba, či tam náhodou niekde nie si. Prečo, prečo, prečo …
Nie, nie som naivná. Viem, že stretnúť ťa v meste, kde som ja, je veľmi malá šanca. A že stretnúť ťa, by asi nebolo dobré. No napriek tomu … Stále si to predstavujem. Aké by to bolo, stretnúť ťa.
Je toho tak veľa, čo by som ti chcela povedať, ale VIEM, že keby sme sa naozaj stretli, stratila by som slová. Keby sme stáli oproti sebe, tvárou v tvár a pozerala by som do tých tvojich modrých očí, nevedela by som nájsť tie správne slová.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane.
