Som pre teba až moc obyčajná. Úplne všedné dievča, ktoré vídaš každý deň. Také, na ktoré zabudneš hneď, ako sa s ním rozlúčiš.
No TO dievča, sa na teba každý deň pozerá očami plnými pochopenia, úsmevu a lásky, ktorú ty však nezbadáš. Správaš sa ku mne, akoby som pre teba nemala žiadnu cenu. Je to pravda, že pre teba znamenám tak málo? Vlastne, sám si mi na to už odpovedal. Volala som ťa porozprávať sa, videla som, že ťa niečo očividne trápi, no na to som dostala odpoveď, že kamoši sú ti prednejší. Doslovne.
zdroj: pexels.com
V poriadku, nemusíme pre človeka, ktorý pre nás niečo znamená, znamenať predsa to isté, čo on pre nás. No na človeka, ktorý sa vám zveroval so svojim trápením a odhaľoval vám svoje vnútro, s túžbou po pochopení a opore, som dúfala v niečo viac. Ale aj to je v poriadku. Ľudia odchádzajú, posúvajú sa. Niektorí vpred, niektorí zostanú stáť na mieste a iní začnú cúvať. Nemôžeme však ovplyvňovať ich slobodnú vôľu či ich rozhodnutia, nie sú naše. Aj keď neposlúchli naše rady. My pri nich môžeme len stáť, vypočuť ich, poradiť a znovu pomôcť. Nemôžme na seba prevziať ich problémy. Môžeme im však s nimi pomôcť. A presne to, som sa snažila spraviť i ja. No tiež sa nedá pomôcť tomu, kto o pomoc nestojí.
Neželám si, aby si ma vymenil za svojich kamošov ani nič podobné. To nie. Ja som predsa rada, že tu máš takýchto ľudí. Prajem si však objatie. Jedno, jediné, aspoň na krátku chvíľku. Také, ktoré by nebolo vykonané zo zvyku. Želám si také, pri ktorom budem cítiť, že je len pre mňa. Túžim po tom, aby si si ma vážil. Chcela by som vedieť, aké to je.
zdroj: pexels.com
No nebudem ťa predsa o to prosiť. City nikomu nevnútime. Ak ty nevieš oceniť to, čo ti dávam, spraví to predsa raz niekto iný. Verím v to. Tieto veci nás posúvajú vpred. Vďaka nim, si vieme viac vážiť to, čo dostávame od iných. Naučí nás to tešiť sa z maličkostí. Byť skromnými a neočakávať veľa.
