„Nájdi sa,“ po­ve­dala.

Dlho som pre­mýš­ľala, ako to mys­lela. Či mala tá veta v sebe skrytý vý­znam alebo som sa len mala nad­sta­viť na GPS. Či som na­ozaj stra­tená alebo som len jemne vy­bo­čila. Pre­mýš­ľala som, kde sa mô­žem nájsť a kde sa tak asi ľu­dia hľa­dajú.

Prvá za­stávka mo­jej cesty s náz­vom „Hľa­dám sa“ sme­ro­vala do práce. Vrát­nik ma milo po­zdra­vil, do­konca žmur­kol, a kým ma vý­ťah od­vie­zol na piate po­scho­die, roz­mýš­ľala som, či ná­ho­dou jeho úsmev ne­bola moja spása na ceste hľa­da­nia sa.

Túto myš­lienku som, sa­moz­rejme, hneď za­ho­dila do po­my­sel­ného koša. Ot­vo­rila som dvere kan­ce­lá­rie, za­pla po­čí­tač, no ani e-maily ne­na­sved­čo­vali tomu, že by som sa dnes mala nájsť. Po zvy­šok dňa som sa pre­stala hľa­dať a usú­dila som, že toto nie je správna cesta.

elitedaily_single_paff-800x400

Ale ne­vzdala som sa, hneď na druhý deň som nad­šená ute­kala na jogu. Oča­ru­júci čier­no­vlasý tré­ner na mňa tiež žmur­kol, ale po skú­se­nosti s vrát­ni­kom som ve­dela, že takto sa tiež ne­náj­dem.

Ho­dina jogy sa ne­uve­ri­teľne vliekla a ja som mys­lela skôr na to, aký ob­sah má moja chlad­nička, než na sú­stre­divé sily môjho tela pri cvi­čení. Po ho­dine som sa stále ne­našla, a tak som skon­čila v tej chlad­ničke. Na­maste.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Po pár dňoch sa jej pý­tam: „Ako sa mám nájsť?“

Od­po­veď ne­poz­nala, vraj to mám ve­dieť sama. Tro­chu ma toľká zod­po­ved­nosť za­sko­čila, ale keďže táto doba predsa vy­cho­váva slo­bodné, ne­zá­vislé a se­bes­tačné ženy, pre­stala som sa tomu ču­do­vať a znova som po­kra­čo­vala vo svo­jej ceste po­zna­nia.

Pre­šiel rok. Dlhý a pri­tom cel­kom krátky rok.

Hľa­dala som sa vo dne, v noci, v tem­ných ulič­kách aj na vý­stav­ných mó­lach, vy­hlá­sila som po sebe do­konca pát­ra­nie. Hľa­dala som sa v muž­ských ná­ru­čiach a v ich po­ste­liach, hľa­dala som samú seba aj na in­ter­nete.

elite-daily-daring-wanderer-dating-800x400

foto: eli­te­daily.com

A po­tom to prišlo. Na­ozaj ne­viem ako. Ne­viem, či bola ne­deľa, či streda, či svie­tilo slnko alebo pa­dal dážď. Je­diné, čo si z toho po­zna­nia pa­mä­tám, je sila prí­tom­ného oka­mihu.

Zrazu som ve­dela, že som presne tam, kde mám byť, že mi­lu­jem a som mi­lo­vaná, a že vče­raj­šia bo­lesť je moja dnešná sila. Uve­do­mila som si cen­nosť seba sa­mej, moju pod­statu a úctu k nej. V jed­nej se­kunde som chcela bosá be­hať po tráve a v tej is­tej se­kunde som mala chuť vy­le­tieť ako slá­vik z klietky. Z klietky mi­nu­losti.

Lebo nájsť za­čia­tok, zna­mená pus­tiť ko­niec…

ebff3078eda030119fc567591eae1b3c

thought­ca­ta­log.com

Dnešný svet nás núti hý­bať sa rýchlo a mi­lo­vať ešte rých­lej­šie. Oča­káva sa od nás, že bu­deme také i onaké, a to všetko na­raz. A na­plno. V tomto ti­síc­ročí sa ženy sna­žia byť všet­kým a na­ko­niec sa stra­tia. Stra­tia sa v sa­mej sebe, žijú pre svet, no pre­stanú žiť vo svo­jom vnútri. Či už žijú pre muža, ktorý ich nie je ho­den alebo pre prácu, ktorá ich v noci ne­zoh­reje, prí­be­hov, keď žena žila pre všet­kých, len nie pre seba, sú ti­síce.

Tieto riadky pat­ria že­nám, ktoré sa možno práve hľa­dajú. Aj tým, ktoré sú vnútri duše ne­spo­kojné, no nechcú to pri­znať. A tiež tým, ktoré sa na­šli, a žijú tak, ako to cí­tia a nie tak, ako sa od nich oča­káva.
Vzdajme sa vecí, či ľudí, ktorí nás ni­čia. Vzdajme sa mi­nu­losti, s kto­rou noc čo noc za­spá­vame. Vzdajme sa vety „mala by som“ a na­hraďme ju ve­tou „chcem a pra­jem si“.

Ja si pra­jem, aby každá žena, mlad­šia i star­šia, s veľ­kými steh­nami či ma­lými pr­siami, bez­detná či vdova, blon­dína či bru­neta, bola ce­lou svo­jou by­tos­ťou spo­kojná sama so se­bou. Aby mala po­cit, že to, čo robí, má vý­znam a na­pĺňa ju to. Aby sa všetky ženy sr­dečne usmie­vali, bláz­nivo mi­lo­vali a boli hrdé na to, že sú ŽENY!

Komentáre