Za pochodu života sa toho stane veľa. Situácie, čo  zasiahnu naše srdcia.  A čo sa týka lásky, väčšina z tých všetkých situácií, býva bolesť, kým nenájdeme „tú“ alebo „toho“ pravého.  Bolesť prejde celým telom, ale z celého toho tela, zakotví vždy hlboko v srdci. Sklamanie sa s ňou nesie ruka v ruke. Sú ako dva jedovaté šípy, ktoré do nás strelí paradoxne ten, ktorému najviac veríme. Možno najskôr ani nepripustíme, že nás to bolí, že nás to štve. Že máme chuť kričať do celého sveta o tom, akí sme ranení. Spočiatku podvedome nechceme byť sami, pretože vieme, že vtedy nastane ticho, v ktorom by  sme tomu všetkému museli pozrieť priamo do tváre a dostať ten nával pravdy, že sa to naozaj deje, že nás niekto skutočne sklamal, oklamal, využil, či vymenil za niekoho, kto bol ževraj lepší ako my.

Po každé,  je to isté. Začarovaný kruh, príbeh, ktorý začína inak, s inak pekne vytvorenými začiatkami, no končí sa tak isto. Ostávame sami, topiaci sa v tom rozbúrenom mori, do ktorého nás hodila milovaná osoba. Tak nepochopiteľné. Je to ako keby vám niekto napľul priamo do tváre a inými slovami povedal, že to, čo ste mu dali nestačilo. A po pár dňoch prídu tie nekončiace otázky. Čo je na nás zle? Kde sme spravili chybu? Kde sme sa stratili, v ktorom okamihu nášho života, že sme si nevšimli, že nám niekto uteká. Kde to dal? Kam to rozdal?

foto: napoleonfour

Obviňovanie sa je jedno z nasledujúcich faktorov bolesti. Obviňujeme sa, že sme neboli dostatoční, že sme sa viac nesnažili a že sme boli úplne na hovno. Ďalšia je predstava toho dotyčného, ako obdarováva svojimi bozkami, pohľadmi a gestami osobu, za ktorú nás vymenil. A pomaly sa v tej bolesti úplne topíme. Z hnevu sa presviedčame, že už nikdy nebudeme veriť a že už nikdy nebudeme ľúbiť, pretože všetky tie útržky spomienok ako z filmu, v nás ničia všetko, čo v našom vnútri ešte zostalo. Ťažšie sa nám dýcha, ešte ťažšie spáva a všetko, čo v tom momente dokážeme zo seba dostať, sú potoky sĺz, pri ktorých dúfame, že s každou slzou odíde preč aj láska.  Najhoršie na tom celom je, že nám nepomôže nikto. Nepomôže nám mamine zotretie sĺz, kamarátske podporovanie, zapíjanie alkoholom, všetko to je len placebo. Efekty na chvíľku. Môže nám to všetko otvoriť oči, utvrdiť názor, že sme nespravili nič zlé, že ten druhý, ktorý prestal milovať spravil chybu, ale jediný, kto nám pomôže, sme my sami. My sme tí lekári pre naše srdcia, pre naše bolesti. V liečebnom procese možno ešte máme pokušenie zavolať a povedať mu, že nám chýba. Že je hrozné zaspávať sami a ešte horšie, keď sa zobudíme znovu do toho nekonečného prázdna, do nového, pokročilejšieho zoznámenia sa s tou dierou v nás.

Ale čas, čas to dá dokopy. Je to síce odrhovačka, ktorú budeme počuť na každom rohu, že treba vyčkať a ono to odíde, ale keď sa potom pozrieme spätne, keď už budeme z toho celého vonku, tak aj tak zistíme, že na tejto vete s časom, je predsa len kúsok pravdy.  Nikdy nezabudnime na to, že toto všetko je len skúsenosť, čo nás robí silnejšími, niečo, čo nás má zoceliť. Sú to všetko len skoky cez prekážky, ktorými máme prejsť. Spravia z nás jeden veľký TOP. Takže ak sa ti práve srdce snaží povedať, že nevládze, že neverí, tak mu povedz, že čas v spojení s tebou samou – najkvalifikovanejšou doktorkou pre tento druh bolesti, je to najlepšie pre šťastnú budúcnosť.

foto: napoleonfour