Za po­chodu ži­vota sa toho stane veľa. Si­tu­ácie, čo  za­siahnu naše srd­cia.  A čo sa týka lásky, väč­šina z tých všet­kých si­tu­ácií, býva bo­lesť, kým ne­náj­deme „tú“ alebo „toho“ pra­vého.  Bo­lesť prejde ce­lým te­lom, ale z ce­lého toho tela, za­kotví vždy hl­boko v srdci. Skla­ma­nie sa s ňou ne­sie ruka v ruke. Sú ako dva je­do­vaté šípy, ktoré do nás strelí pa­ra­doxne ten, kto­rému naj­viac ve­ríme. Možno naj­skôr ani ne­pri­pus­tíme, že nás to bolí, že nás to štve. Že máme chuť kri­čať do ce­lého sveta o tom, akí sme ra­není. Spo­čiatku pod­ve­dome nech­ceme byť sami, pre­tože vieme, že vtedy na­stane ti­cho, v kto­rom by  sme tomu všet­kému mu­seli po­zrieť priamo do tváre a do­stať ten ná­val pravdy, že sa to na­ozaj deje, že nás nie­kto sku­točne skla­mal, okla­mal, vy­užil, či vy­me­nil za nie­koho, kto bol žev­raj lepší ako my.

Po každé,  je to isté. Za­ča­ro­vaný kruh, prí­beh, ktorý za­čína inak, s inak pekne vy­tvo­re­nými za­čiat­kami, no končí sa tak isto. Ostá­vame sami, to­piaci sa v tom roz­bú­re­nom mori, do kto­rého nás ho­dila mi­lo­vaná osoba. Tak ne­po­cho­pi­teľné. Je to ako keby vám nie­kto na­pľul priamo do tváre a inými slo­vami po­ve­dal, že to, čo ste mu dali ne­sta­čilo. A po pár dňoch prídu tie ne­kon­čiace otázky. Čo je na nás zle? Kde sme spra­vili chybu? Kde sme sa stra­tili, v kto­rom oka­mihu nášho ži­vota, že sme si ne­všimli, že nám nie­kto uteká. Kde to dal? Kam to roz­dal?

tumblr_nncy60TJ4X1qe9n3bo1_1280foto: na­po­le­on­four

Ob­vi­ňo­va­nie sa je jedno z na­sle­du­jú­cich fak­to­rov bo­lesti. Ob­vi­ňu­jeme sa, že sme ne­boli do­sta­toční, že sme sa viac ne­sna­žili a že sme boli úplne na hovno. Ďal­šia je pred­stava toho do­tyč­ného, ako ob­da­ro­váva svo­jimi boz­kami, po­hľadmi a ges­tami osobu, za ktorú nás vy­me­nil. A po­maly sa v tej bo­lesti úplne to­píme. Z hnevu sa pre­svied­čame, že už ni­kdy ne­bu­deme ve­riť a že už ni­kdy ne­bu­deme ľú­biť, pre­tože všetky tie útržky spo­mie­nok ako z filmu, v nás ni­čia všetko, čo v na­šom vnútri ešte zo­stalo. Ťaž­šie sa nám dý­cha, ešte ťaž­šie spáva a všetko, čo v tom mo­mente do­ká­žeme zo seba do­stať, sú po­toky sĺz, pri kto­rých dú­fame, že s kaž­dou sl­zou od­íde preč aj láska.  Naj­hor­šie na tom ce­lom je, že nám ne­po­môže ni­kto. Ne­po­môže nám ma­mine zo­tre­tie sĺz, ka­ma­rát­ske pod­po­ro­va­nie, za­pí­ja­nie al­ko­ho­lom, všetko to je len pla­cebo. Efekty na chvíľku. Môže nám to všetko ot­vo­riť oči, utvr­diť ná­zor, že sme ne­spra­vili nič zlé, že ten druhý, ktorý pre­stal mi­lo­vať spra­vil chybu, ale je­diný, kto nám po­môže, sme my sami. My sme le­kári pre naše srd­cia, pre naše bo­lesti. V lie­čeb­nom pro­cese možno ešte máme po­ku­še­nie za­vo­lať a po­ve­dať mu, že nám chýba. Že je hrozné za­spá­vať sami a ešte hor­šie, keď sa zo­bu­díme znovu do toho ne­ko­neč­ného prázdna, do no­vého, po­kro­či­lej­šieho zo­zná­me­nia sa s tou die­rou v nás.

Ale čas, čas to dá do­kopy. Je to síce odr­ho­vačka, ktorú bu­deme po­čuť na kaž­dom rohu, že treba vy­čkať a ono to od­íde, ale keď sa po­tom po­zrieme spätne, keď už bu­deme z toho ce­lého vonku, tak aj tak zis­tíme, že na tejto vete s ča­som, je predsa len kú­sok pravdy.  Ni­kdy ne­za­bud­nime na to, že toto všetko je len skú­se­nosť, čo nás robí sil­nej­šími, niečo, čo nás má zo­ce­liť. Sú to všetko len skoky cez pre­kážky, kto­rými máme prejsť. Spra­via z nás je­den veľký TOP. Takže ak sa ti práve srdce snaží po­ve­dať, že ne­vlá­dze, že ne­verí, tak mu po­vedz, že čas v spo­jení s te­bou sa­mou – naj­kva­li­fi­ko­va­nej­šou do­ktor­kou pre tento druh bo­lesti, je to naj­lep­šie pre šťastnú bu­dúc­nosť.

foto: na­po­le­on­four

Komentáre