Na smrť una­vená le­žala v po­steli a pre­mýš­ľala. Nad dia­ním ve­čera. Nad dia­ním zaj­trajš­kov. Nad se­bou. Nad Ním. Nad mno­hými ve­cami, ktoré ešte dnes ráno po­va­žo­vala za ne­možné a ve­čer prišla do­mov s po­doz­re­ním, že sa tento svet po­mia­tol. Myš­lienky sa jej v hlave hmý­rili. Chaos. Pred­bie­hali sa. Vy­tlá­čali jedna druhú cez hrdlo po­my­sel­ného lie­vika do cen­tra mys­le­nia, kde by bolo treba každú zvá­žiť, ana­ly­zo­vať, vy­rie­šiť. Ne­vlá­dala. Ne­chala všetky tieto kúsky svo­jich i jeho sve­tov len tak po­le­to­vať okolo.

Chcela si po­lo­žiť mi­lión otá­zok. No ne­po­lo­žila ani jednu. To, čo malo zo­stať podľa neho skryté, ona vy­ňu­chala ako sto­pár­sky pes. Prav­de­po­dobne sa cí­til strašne. Vie. . Možno sa tak cíti i te­raz. Možno nie. Možno len píše ďalší zo svo­jich člán­kov, básní alebo len jed­no­du­cho za­spal. Možno.

Pred ča­som vra­vel, že ju ne­do­káže ľú­biť celý. Ľúbi ju. Čias­točne. Je možné ľú­biť len na nie­koľko per­cent? Je možné, aby ju ľú­bila len ne­jaká jeho časť? Vraj… Pre­zra­dil o sebe prí­liš, aby mu len tak slepo dô­ve­ro­vala. Ne­ve­dela, či mu vô­bec ve­riť chce. Po tom všet­kom. Vtedy dávno ho ľú­bila úplne. Hl­boko. S chy­bami. So zloz­vykmi. So stra­chom, ktorý pre­cho­vá­val sám voči sebe, no hlavne so stra­chom, ktorý možno ne­do­ká­zal a možno sa ani nech­cel usi­lo­vať pre­ko­nať, ten voči nej. Od­mie­tal uká­zať seba. Svoju ne­vin­nosť. Svoje út­rapy. Svoje slzy. Svoje pre­klia­tia. Svoje…

puckermob1

puc­ker­mob.com

Prav­de­po­dobne sa bál, že sa mu vryje pod kožu. Do­stane sa do jeho sta­rost­livo utes­ne­nej bub­liny, kam roky ni­koho ne­pus­til. Nech­cel. Mal to­tiž strach, že viac ne­bude tým mu­žom, o kto­rom sa vraví, že bude mať každú, na ktorú len po­myslí. Mal to­tiž strach, že sa pred ňou už ni­kam ne­skryje. Ne­bude viac tým mu­žom, kto­rého každá vi­dela len raz a po­tom už ni­kdy. Možno bol na to hrdý, možno nie. Ne­bol by viac mu­žom, kto­rého roky s te­at­rál­nos­ťou pred­sta­vo­val svetu. Bol by len svoj. A jej.

Stretli sa. Opäť. Po ne­ko­nečne dl­hom pol­roku. Obaja mali po­cit akoby uply­nulo as­poň de­sať ro­kov od­kedy sa vi­deli na­po­sledy. Akoby v Du­naji pre­tieklo 10-krát viac vody. Akoby sa úplne zme­nili. Vy­rástli. Do­speli. Ne­mu­seli sa je­den pred dru­hým os­tý­chať. Nie. Po­znali sa do­ko­nale. As­poň si to mys­leli. Ve­deli, že si na­vzá­jom vy­me­nili kúsky seba sa­mých. Ne­stra­tili sa.

elite-daily-svetlana-schemeleva-cheater-800x400

eli­te­daily.com

Mala plnú hlavu o čias­toč­nej láske. Ne­do­ká­zala ig­no­ro­vať jeho slová. Jeho dávne myš­lienky. Jeho zmýš­ľa­nie. Jeho vôňu, ktorá ju ne­mi­lo­sr­dne ob­kľú­čila. Jeho ho­rúci dych. Jeho oči. Vtedy dávno. Uro­bila by pre neho všetko na svete. Úporne sa pre­svied­čala o fakte, že dnes už nie. Nemá dô­vod. Nemá.

Ab­sol­vo­vali dlhý roz­ho­vor. Nech­cela, aby skon­čil. Ne­ve­dela to s is­to­tou, no tu­šila, že on je na tom cel­kom rov­nako. Ešte vždy ju po­ta­jomky po­zo­ruje. Ešte vždy ne­do­káže ne­vní­mať vôňu jej vla­sov.  Ešte vždy v ňom žije časť, ktorá ju mi­luje. Časť. Mi­lo­val jej smiech. Mi­lo­val jej hlas. Často ani ne­mu­sel vní­mať vý­znam, sta­čilo, že ju po­čul. Upo­ko­jo­vala ho.

No dnes si ne­bol istý. Ne­bol si istý ňou ani se­bou. Vlastne si nimi ne­bol istý vô­bec ni­kdy. Ona tiež nie. Ve­dela, že nič ne­trvá večne. Ve­dela, že veci sa ča­som me­nia. Ve­dela, že mali dô­vod na to, aby šli vtedy od seba. Ve­dela, že on ako svoj štít po­u­žíva ne­milé slová. Ve­dela, že ub­lí­žil znač­nému množ­stvu žien. Ve­dela, že ub­lí­žil i jej sa­mej. Ve­del to i on. Nech­cel viac ub­li­žo­vať. Na to ju mal prí­liš v sebe. Opäť. Hl­b­šie. Boz­ká­val. Opäť. Ťaž­ko­pádne. S vô­ľou. Drsne. Zme­nila sa. Zme­nil sa. Každý z nich po­chy­bo­val sám o sebe i na­vzá­jom. Chvíľ­kovo.

fre­e­pik.com

Nech­celi sa znovu odo­vzdať nie­komu, kto im za to ne­stojí. Vr­hal jej ne­prí­jemné slová, vety, frázy priamo do tváre. Ve­del, že by ne­mal. Chcel, aby od­išla. Chcel, aby ho ne­chala vo svo­jej sa­mej sa­mote. Tvá­ril sa tak. Ne­ne­chala. Šla s ním. Ča­kala, či jej ná­ho­dou ne­po­vie niečo ako: „Dievča poď, viem si tro­chu iná, od­chá­dzaš skôr než ťa muž za­hreje.“ Ča­kala márne. Ne­po­ve­dal. Slečna však ml­čala. Dí­vala sa mu do očí. Priamo. Ska­lo­pevne pre­sved­čená, že toto nie je on. Ten, kto­rého tu­šila.

Jej po­hľad plný skla­ma­nia a ľú­tosti však str­hol masku, ktorá mu tak­mer pri­rá­stla k duši. Pri­rá­stla k nemu. Ten po­hľad si za­pa­mätá. Od­razu ani ne­ve­del ako, po tvá­rach sa mu ri­nuli slzy. Ob­jala ho. Silno. Bol ako malé dieťa. Ne­mohla ho ne­chať sa­mot­ného. Nie te­raz.

V tom mo­mente ju ľú­bil úplne celý. Možno nie navždy. Možno len na túto je­dinú chvíľu. No bol to on. Svoj. Ne­vinný. Čistý. Úp­rimný. Pr­vý­krát.

Komentáre