Na smrť unavená ležala v posteli a premýšľala. Nad dianím večera. Nad dianím zajtrajškov. Nad sebou. Nad Ním. Nad mnohými vecami, ktoré ešte dnes ráno považovala za nemožné a večer prišla domov s podozrením, že sa tento svet pomiatol. Myšlienky sa jej v hlave hmýrili. Chaos. Predbiehali sa. Vytláčali jedna druhú cez hrdlo pomyselného lievika do centra myslenia, kde by bolo treba každú zvážiť, analyzovať, vyriešiť. Nevládala. Nechala všetky tieto kúsky svojich i jeho svetov len tak poletovať okolo.

Chcela si položiť milión otázok. No nepoložila ani jednu. To, čo malo zostať podľa neho skryté, ona vyňuchala ako stopársky pes. Pravdepodobne sa cítil strašne. Vie. . Možno sa tak cíti i teraz. Možno nie. Možno len píše ďalší zo svojich článkov, básní alebo len jednoducho zaspal. Možno.

Pred časom vravel, že ju nedokáže ľúbiť celý. Ľúbi ju. Čiastočne. Je možné ľúbiť len na niekoľko percent? Je možné, aby ju ľúbila len nejaká jeho časť? Vraj… Prezradil o sebe príliš, aby mu len tak slepo dôverovala. Nevedela, či mu vôbec veriť chce. Po tom všetkom. Vtedy dávno ho ľúbila úplne. Hlboko. S chybami. So zlozvykmi. So strachom, ktorý prechovával sám voči sebe, no hlavne so strachom, ktorý možno nedokázal a možno sa ani nechcel usilovať prekonať, ten voči nej. Odmietal ukázať seba. Svoju nevinnosť. Svoje útrapy. Svoje slzy. Svoje prekliatia. Svoje…

puckermob.com

Pravdepodobne sa bál, že sa mu vryje pod kožu. Dostane sa do jeho starostlivo utesnenej bubliny, kam roky nikoho nepustil. Nechcel. Mal totiž strach, že viac nebude tým mužom, o ktorom sa vraví, že bude mať každú, na ktorú len pomyslí. Mal totiž strach, že sa pred ňou už nikam neskryje. Nebude viac tým mužom, ktorého každá videla len raz a potom už nikdy. Možno bol na to hrdý, možno nie. Nebol by viac mužom, ktorého roky s teatrálnosťou predstavoval svetu. Bol by len svoj. A jej.

Stretli sa. Opäť. Po nekonečne dlhom polroku. Obaja mali pocit akoby uplynulo aspoň desať rokov odkedy sa videli naposledy. Akoby v Dunaji pretieklo 10-krát viac vody. Akoby sa úplne zmenili. Vyrástli. Dospeli. Nemuseli sa jeden pred druhým ostýchať. Nie. Poznali sa dokonale. Aspoň si to mysleli. Vedeli, že si navzájom vymenili kúsky seba samých. Nestratili sa.

elitedaily.com

Mala plnú hlavu o čiastočnej láske. Nedokázala ignorovať jeho slová. Jeho dávne myšlienky. Jeho zmýšľanie. Jeho vôňu, ktorá ju nemilosrdne obkľúčila. Jeho horúci dych. Jeho oči. Vtedy dávno. Urobila by pre neho všetko na svete. Úporne sa presviedčala o fakte, že dnes už nie. Nemá dôvod. Nemá.

Absolvovali dlhý rozhovor. Nechcela, aby skončil. Nevedela to s istotou, no tušila, že on je na tom celkom rovnako. Ešte vždy ju potajomky pozoruje. Ešte vždy nedokáže nevnímať vôňu jej vlasov.  Ešte vždy v ňom žije časť, ktorá ju miluje. Časť. Miloval jej smiech. Miloval jej hlas. Často ani nemusel vnímať význam, stačilo, že ju počul. Upokojovala ho.

No dnes si nebol istý. Nebol si istý ňou ani sebou. Vlastne si nimi nebol istý vôbec nikdy. Ona tiež nie. Vedela, že nič netrvá večne. Vedela, že veci sa časom menia. Vedela, že mali dôvod na to, aby šli vtedy od seba. Vedela, že on ako svoj štít používa nemilé slová. Vedela, že ublížil značnému množstvu žien. Vedela, že ublížil i jej samej. Vedel to i on. Nechcel viac ubližovať. Na to ju mal príliš v sebe. Opäť. Hlbšie. Bozkával. Opäť. Ťažkopádne. S vôľou. Drsne. Zmenila sa. Zmenil sa. Každý z nich pochyboval sám o sebe i navzájom. Chvíľkovo.

freepik.com

Nechceli sa znovu odovzdať niekomu, kto im za to nestojí. Vrhal jej nepríjemné slová, vety, frázy priamo do tváre. Vedel, že by nemal. Chcel, aby odišla. Chcel, aby ho nechala vo svojej samej samote. Tváril sa tak. Nenechala. Šla s ním. Čakala, či jej náhodou nepovie niečo ako: „Dievča poď, viem si trochu iná, odchádzaš skôr než ťa muž zahreje.“ Čakala márne. Nepovedal. Slečna však mlčala. Dívala sa mu do očí. Priamo. Skalopevne presvedčená, že toto nie je on. Ten, ktorého tušila.

Jej pohľad plný sklamania a ľútosti však strhol masku, ktorá mu takmer prirástla k duši. Prirástla k nemu. Ten pohľad si zapamätá. Odrazu ani nevedel ako, po tvárach sa mu rinuli slzy. Objala ho. Silno. Bol ako malé dieťa. Nemohla ho nechať samotného. Nie teraz.

V tom momente ju ľúbil úplne celý. Možno nie navždy. Možno len na túto jedinú chvíľu. No bol to on. Svoj. Nevinný. Čistý. Úprimný. Prvýkrát.