Možno ich de­síš, pre­tože si veľmi úp­rimná v čase, kedy sú upred­nost­ňo­vaní ľu­dia, ktorí ma­ni­pu­lujú so slo­vami a ktorí ve­dia lož po­ve­dať slad­šie ako pravdu. Možno je tvoja úp­rim­nosť horká pre tých, ktorí chcú iba če­reš­ničku na torte.

Možno sa ťa boja pre­tože vieš, čo chceš a čo nie a os­tatní na to stále ne­prišli. Možno sú stra­tení vo svo­jej vlast­nej ne­is­tote, až do­speli k bodu, kedy od­mie­tajú akú­koľ­vek is­totu v ich ži­vote.

Možno ich de­síš, pre­tože si im po­ve­dala, čo nech­celi po­čuť a oni boli zvyk­nutí na to, že ich ľu­dia kŕ­mia klam­stvami. Možno chcú ve­riť imi­džu, ktorí pre nich ľu­dia vy­tvo­rili a nechcú hľa­dať, kto v sku­toč­nosti sú. Možno sú tvoje slová tak zvláštne, že im ne­ve­ria, alebo jed­no­du­cho ne­ro­zu­mejú.

Možno ich de­síš, pre­tože si ich vší­maš. Pre­tože ne­za­bú­daš, čo po­ve­dali, keď boli na­hne­vaní, alebo zra­ni­teľní. Vší­maš si ich oči a ich reč tela, vší­maš si ich tón hlasu a ich gestá. Možno ne­boli zvyk­nutí na to, že si ich nie­kto vší­mal, po­čú­val ich a ve­no­val im po­zor­nosť a práve preto sa cí­tia ne­prí­jemne, lebo je ich maska zlo­žená.

Možno ich de­síš, pre­tože vieš, že sú vy­de­sení a ty stále nie si opatrná. Možno si be­z­o­hľadná k ich emó­ciám a oni ne­ve­dia, ako sa s tým vy­spo­ria­dať. Ne­ve­dia si po­ra­diť s tým, že si na­ru­šila ich bez­pe­čie, že si na­ru­šila ich ru­tinu a ich re­a­litu. Možno tvoje srdce bije rých­lej­šie ako ich a oni s te­bou ne­ve­dia dr­žať krok.

Možno ich de­síš, pre­tože ich ne­pot­re­bu­ješ. Pre­tože ve­dia, že mô­žeš pre­žiť aj bez nich, že sa vieš po­sta­viť na nohy aj bez ich po­moci, že na nich ne­mu­síš ča­kať.

Možno ich de­síš preto, že si vá­žiš samú seba, pre­tože si do­sta­točne silná na to, aby si od­išla a do­sta­točne múdra, lebo vieš, že za to sto­jíš. Možno boli zvyk­nutí, že stoja vždy na pie­des­tály a ne­ve­dia, ako byť nie­kde inde.

Ne­zá­leží na dô­vode, kvôli kto­rému ich de­síš. Des ich! Nech sa ťa boja kvôli tvo­jej úp­rim­nosti, sile, tvo­jej lás­ka­vosti, po­ro­zu­me­niu, kvôli tvo­jím slo­vám, očiam, kvôli tvo­jej prí­tom­nosti a schop­nosti čí­tať v nich. Čí­taj v nich do­vtedy, kým ne­náj­deš nie­koho, kto je rov­nako ne­bo­jácny ako ty. Nie­koho, kto je na­toľko de­sivý, že za­čne de­siť teba.

ti­tulná foto: Stocksy

Komentáre