Kre­a­tívne som sa in­špi­ro­vala zra­ni­teľ­nos­ťou a úz­kos­ťou, lás­ka­vos­ťou a em­pa­tiou, stra­chom a tem­no­tou – emo­ciálne stránky kaž­dého z nás, ktoré často po­va­žu­jeme za zo­bra­ze­nie sla­bosti.

Mys­lím, že je zau­jí­mavé, že ak pre­ží­vame ťažké časy v ži­vote, ľu­dia po­ve­dia „Oh, bu­deš v po­riadku. Všetko sa deje z ne­ja­kého dô­vodu, pre­ží­vaš ťažké časy, všetko sa zlepší.“

V ta­kejto si­tu­ácii chceme, aby sme sa pre­su­nuli na ďal­šiu tému a sľú­bili si, že pred se­bou máme lep­šiu bu­dúc­nosť. Ho­vo­ríme o týchto ve­ciach, aby sme pre­leskli bo­lesť a vrá­tili sa k roz­ho­voru o ľah­ších ve­ciach – po­ča­sie, kaž­do­denná ru­tina.

photo: pe­xels.com

Ak­cep­tu­jeme tieto in­te­rak­cie, pred­stie­rame, že sme všetci v po­riadku, ho­vo­ríme si na­vzá­jom prak­tické lži, aby sme ne­boli prí­liš vy­sta­vení ner­vom.

Je v po­riadku, že si nie­koho mi­lo­val a ne­fun­go­valo to a te­raz si nie si istý, čo bude ďa­lej.

Je v po­riadku, keď sa cí­tiš vy­stra­šene, osa­mo­tene, cí­tiš ľú­tosť a pre­mýš­ľaš nad tým, čo by si uro­bil v ži­vote inak.

Je v po­riadku, ak sa cí­tiš byť sám a už sa viac ne­mô­žeš vrá­tiť na miesto, ktoré ti chýba.

Je do­konca v po­riadku ob­vi­ňo­vať sa­mého seba, ob­vi­ňo­vať os­tat­ných, spo­chyb­ňo­vať všetko, čo si sa nie­kedy na­učil o ži­vote, cí­tiť sa pro­ti­re­čivo k emó­ciam a zá­ro­veň ti­cho pre­mýš­ľať, či sa ideš zbláz­niť.

Je úplne v po­riadku, ak cí­tiš, že ťa ešte niečo ne­prešlo a cí­tiš sa, akoby si chcel zo­mrieť.

Je v po­riadku byť krehký.

photo: unsp­lash.com

Nie je han­bou pre­ží­vať ob­do­bie smútku, osa­me­losti alebo zlo­me­ného srdca, práz­dnoty

Sú to veci, kto­rým če­líme sami aj na­priek tomu, že mnohé z týchto oka­mi­hov skon­čia de­fi­no­va­ním toho, kto sme. Sú to stránky ľud­stva, ktoré od­ha­ľujú vnú­tornú pravdu o nás všet­kých. No často sa dom­nie­vame, že je nie­kto milý, po­tom musí byť na­ivný a ak je nie­kto zra­ni­teľný, tak je au­to­ma­ticky slabý. Naj­ťaž­šia časť vy­po­ču­tia prob­lé­mov iných je tá, že sa v pr­vom rade mu­síš vy­spo­ria­dať s vlast­nými.

Po­hy­bu­jeme sa a na­chá­dzame rov­naké ťaž­kosti a si­tu­ácie, ako všetci os­tatní. Zlo­mené srd­cia, od­chod ro­din­ných prí­sluš­ní­kov a stra­tené pra­covné miesta – vždy, keď sa sna­žíme po­cho­piť, prečo sa nám tie veci stali, tak sa cí­time sami a uva­žu­jeme, ako mô­žeme pre­ko­nať tieto ne­prí­jemné emó­cie. Od týchto vecí mu­síme pre­stať ute­kať. Ak si osa­melý, ne­chaj sa cí­tiť osa­melo. Je to ves­mír, ktorý ti dá chvíľku byť sám so se­bou.

Sku­točne ve­rím, že v týchto chví­ľach zmien a ne­po­hod­lia sa dá nájsť naj­väč­šia sila, pre­tože nie­kedy si mys­lím, že ak stra­tíš všetko, uro­bíš všetko preto aby si sa cí­til opäť na­pl­nený. A to je dô­vod, prečo sa sna­žím spo­čí­tať po­sledné slová a po­kú­šam sa dá­vať ľu­ďom aj druhé a tre­tie šance. Moje srdce je celé.

Sa­moz­rejme, aj ja mám chvíľky plné me­lan­chó­lie, žiar­li­vosti, alebo časy, keď nech­cem nič viac len zo­stať sama. Viem, že som bola krutá v nie­kto­rých mo­jich ko­na­niach a viem, že som uro­bila roz­hod­nu­tia, ktoré som ne­skôr veľmi ľu­to­vala. Všetci máme v na­šom cha­rak­tere ne­dos­tatky a ne­do­ko­na­losti. Ne­mô­žeme byť vždy lás­kaví a od­púš­ťa­júci v kaž­dej si­tu­ácii, pre­tože to nie je sku­točný ži­vot. Všetci sme ná­chylní na chyby, pre­tože to je sú­čas­ťou toho, čo zna­mená byť na­žive.

Th­re­ad­byth­read.com

Nech­ceme si vy­brať, od­kiaľ po­chá­dzame – ro­dinu, do kto­rej sme sa na­ro­dili, mesto, v kto­rom sme vy­ras­tali, školu, do kto­rej sme mu­seli cho­diť, chvíle v do­spie­vaní, ktoré nás uro­bili tým, kým sme. Nie, ne­mali sme veľkú mož­nosť pri vý­bere z týchto veci, ale mô­žeme si vy­brať – te­raz a v tomto mo­mente – kam pôj­deme od­te­raz.

Ni­kto ni­kdy ne­vie, aký je ži­vot. Nie na­ozaj. Každý z nás má vlastný prí­beh, ale ve­cou, ktorú si mu­síme pa­mä­tať je, že ne­mu­síme byť re­la­tív­nym pro­ta­go­nis­tom v tomto ro­máne na­zva­nom Ži­vot. Ne­pot­re­bu­jeme, aby nás každý mi­lo­val, iden­ti­fi­ko­val sa s na­ším bo­jom alebo sa nám vnu­co­val.

Láska a sú­cit su ne­vy­hnutné, ale sú to veci, ktoré si na­vzá­jom dá­vať mu­síme. Je ľahké roz­prá­vať o tom, aké dô­le­žité su tieto veci a na­pl­ne­nie, ale ak sa v tvo­jom ži­vote vážne ne­pre­ja­vuje vďač­nosť, tak ťa krása a mi­losť ne­obk­lopí ta­kým spô­so­bom, aký hľa­dáš.

Byť opitý bez spánku a ne­cí­tiť žiadne hrozné ča­sové za­ťa­že­nie zna­mená nie­koľko vecí:

Žiť svoj ži­vot a ľú­biť ľudí bez stra­chu, bez opus­te­nia a bez sľubu zaj­trajška. Ne­exis­tuje žiadna stena – v žiad­nom veku alebo za žiad­nych okol­ností v ži­vote. Nájdi svoje vášne. De­fi­nuj svoje cnosti. Ve­nuj svoj ži­vot ve­ciam a ľu­ďom, kto­rým ve­ríš. Udr­žuj svoje pre­sved­če­nie. Nájdi dô­vod za­mi­lo­vať sa do svojho ži­vota každý je­den deň.

Keď sa za­čneš na ži­vot po­ze­rať týmto spô­so­bom a bu­deš sa ak­tívne sna­žiť po­cho­piť svet okolo seba, mys­lím si, že sa už po­tom ne­bu­deš sna­žiť vy­pl­niť práz­dnotu, ktorá sa z času na čas na­plní v kaž­dom z nás bez­výz­nam­nými slo­vami a prázd­nymi skú­se­nos­ťami.

A nie­kedy si len po­tre­bu­ješ pri­po­me­núť všetky tieto kúzla na svete.

Komentáre