Ľúb ce­lým svo­jím srd­com. Ne­boj sa.

Často po­čú­vam v mo­jom okolí, že pus­tiť si nie­koho do ži­vota a za­ľú­biť sa je hlú­posť a tak ani vzťahy, do kto­rých sa vr­hajú ne­berú tak, že by to mohlo vy­kvit­núť do lásky.

Preto sa ich pý­tam, a prečo si teda vo vzťahu? Nie­ktorí sa od­ml­čia, iní pri­znajú, že v tom je strach zo sa­moty a iní si tvrdo­hlavo stoja za svo­jim ná­zo­rom o ska­ze­ných ľu­ďoch ,ako nič ako láska ne­exis­tuje a ako nič nemá zmy­sel. Ak sama ne­vieš na túto otázku od­po­ve­dať, choď si dať dlhú pre­chádzku a pre­mýš­ľaj.

Áno, viem, mnoho ľudí ti ub­lí­žilo a mnoho ti ešte ub­líži. Pre­tože sme ľu­dia, ub­li­žu­jeme si na­vzá­jom a opúš­ťame sa na­vzá­jom. Nie sme stvo­rení byť  bez­chybný, náš ži­vot nemá byť vy­rov­naný a za­pl­nený len šťas­tím a po­cho­pe­ním. Stre­tá­vame rôz­nych ľudí  a nie s kaž­dým bu­deme „na tej is­tej vlne“.

pe­xels.com

Ale ni­kdy, ni­kdy už ne­po­mysli na to, že láska ne­exis­tuje alebo, že je zby­točná.

Láska je to, čo do­káže za­ho­jiť všetky rany na duši. Láska nás chápe, ale aj učí. Láska je zdie­ľaná ra­dosť, ale aj smú­tok. Láska je dô­vera. Láska je re­špekt. Láska je všetko čo po­tre­bu­ješ.

Ni­kdy sa ne­boj uká­zať čo cí­tiš, či už ide o nad­še­nie, smú­tok alebo o za­ľú­be­nie. Ni­kdy. Ľud­ské city sú to naj­čis­tej­šie čo v sebe máme. Tak pro­sím, ne­boj sa.

Bolo ti ub­lí­žené, ale láska ti tie rany za­hojí, len musí prísť. Aj ľu­dia na­okolo majú svoje rany, preto aj ten malý úsmev na ulici alebo kom­pli­ment, či ob­ja­tie ktoré je pre­ja­vom lásky, im môže po­môcť v ho­jení.

                                                                Čo dáš, to sa ti vráti. 

Komentáre