Keď pí­šem, po­čú­vam alebo sa roz­prá­vam je to pre mňa vlastne ne­jaká taká „seba te­ra­pia“. Te­raz vám teda nej­dem dá­vať rady, mo­ti­vá­cie, nič. Te­raz by som ich vlastne po­tre­bo­vala ja. Idem si uro­biť „seba te­ra­piu“ a ty sa v tom možno náj­deš. A ak nie, je to skvelé, som rada za teba.

Som člo­vek, ktorý mi­luje more, rieky, ces­to­va­nie, spoz­ná­va­nie, ľudí, vecí, ma­lič­kosti a hlavne všetko, čo má dušu!

Aby ste chá­pali. Tá moja duša. Ktorú všade chcem, hľa­dám, vi­dím, dá­vam. V mo­jom po­ní­maní je to to, čo je au­ten­tické. Čo nie je oby­čajné, umelo vy­tvo­rené, podľa ne­ja­kých ta­kých tých ty­pic­kých „pred­loh“, ktoré nám ži­vot uka­zuje na všet­kých so­ciál­nych sie­ťach a všade do­okola.

Asi preto, že všade, do všet­kého a do kaž­dého vkla­dám dušu alebo sa ju tam sna­žím nájsť ma ob­čas pre­padne taká tá smutná únava zo ži­vota….

zdroj: pe­xels.com

Keď prí­dem nie­kam a dý­cha to tam pre­py­chom a lu­xu­som, ale nemá to dušu. Keď sa roz­prá­vam s nie­kým, kto je vlastne na prvý po­hľad ma­xi­málne ob­di­vu­hodný člo­vek, ale nemá dušu. Keď sa tá duša na chvíľu vy­tratí aj mne…

Vy­tra­tila sa, lebo som smutná z toho, že vždy od­ídu tí je­di­neční ľu­dia. Nie­čím vý­ni­moční… Som una­vená z toho, aké je pre ľudí ťažké byť sa­mým se­bou. Una­vuje ma, že tak málo ľudí si váži čo má a práve na­opak, chce stále viac. Som smutná z toho, ako sa diev­čatá me­dzi se­bou pred­bie­hajú v hraní sa na nie­koho iného. A ako chlapci ne­ve­dia oce­niť ich sku­točnú hod­notu. Ničí ma po­hľad na choré deti. A una­vuje ako ľah­ko­vážne sa vy­trá­cajú vzťahy me­dzi ľuďmi. Som smutná, keď mi toho na­raz tak veľa ub­li­žuje.

zdroj: pe­xels.com

Stále som ale vďačná. Za to, že tí, ktorí od­išli, tu byť mohli a boli mo­jou sú­čas­ťou. Za všet­kých ľudí v mo­jom okolí,ktorí sami se­bou ve­dia byť. Som vďačná, že exis­tujú chlapci, ktorý ve­dia oce­niť hod­noty diev­čat a diev­čatá, ktoré ve­dia aké hod­noty majú. Za všetky moje pria­teľ­stvá, ktoré tu vždy boli, sú a aj budú. Za všetky deti, ktoré učia nás do­spe­lých akými ľuďmi byť. Za svoju ro­dinu. Som vďačná za všetko dobré aj zlé v mo­jom ži­vote.

Len taká tá smutná únava zo ži­vota sa raz tiež skončí… uva­žu­jem, že jej do­po­mô­žem. Mám dve po­môcky. Le­tenka a ces­to­va­nie (ob­čas po­môžu aj nové to­pánky 🙂 ). To je ten môj liek ! Každý ne­jaký máme. Nájdi ho a uží­vaj si ži­vot pl­nými dúš­kami, naj­viac ako sa dá. A ne­za­budni sa pri tom sna­žiť byť dob­rým člo­ve­kom.

Eve­ryt­hing hap­pens for a re­a­son…. You live only once….

Komentáre