Ubehol už takmer rok a mne sa stále vybavujú slová, ktoré mi s takou ľahkosťou napísala. Zo slov sa skladali vety a z viet spomienky. Spomienky na ňu a na neho. Ním myslím môjho priateľa. V tej sekunde mi totiž ešte celkom nedochádzalo, že už nie je tým, za koho som ho považovala.

Bolo to poobedie tesne pred tým, ako sa mi mal vrátiť. Niekedy mám pocit, že mi vlastne ublížiť chcela. Nemám v úmysle to dievča nejako očierňovať, no dnes už viem akým je človekom.  Už vyše týždňa, možno aj viac, mi od nej chodila žiadosť o priateľstvo. Opakovane. Nechápala som prečo, no vďaka jej národnosti a krajine, v ktorej vtedy bol môj priateľ som nejako tušila, že to nebude náhoda. Vždy som sa však len pousmiala. Nejakej jeho kamarátke z juhovýchodnej Ázie predsa nebudem prijímať žiadosť. Vyústilo to však až do bodu, keď mi napísala. Tam sa to celé začalo. Nikdy nezabudnem na tú vetu v lámavej angličtine. „Postaraj sa o neho, keď sa vráti na Slovensko.“ Vtedy som už začínala mať dosť a na rovinu jej položila otázku, v akom je s ním, sakra, vzťahu. Samozrejme, sformulovala som to o niečo jemnejšie. Možno som to nemala urobiť. Možno som na tú správu nikdy nemala odpísať. Pretože v tej sekunde sa mi zrútil svet. Odpoveď toho dievčaťa ma zabila z vnútra.

Že s ním už pol roka chodíš? To nie je možné, veď on chodí so mnou!“ Aj takéto vety mi behali v mysli. Nasledovalo už len doslovné padnutie na zem a hodiny plné plaču, otázok, bolesti. Tak nesmiernej bolesti, ktorú aj keby som chcela, slovami opísať neviem. Tvárila sa veľmi prekvapene. Vraj o tom nevedela. Úprimne? Už je mi to jedno. Dlho potom ma ešte otravovala s tým ako sa mám a že chce byť moja kamarátka. Nevedela som či sa mám smiať alebo plakať. Kamarátka? Tak určite.

Žiarlila na mňa. A ja zas na ňu , lenže mojou výhodou bola vzdialenosť. Celý náš vzťah s ním som bola občas smutná, ako sme od seba ďaleko. Lenže teraz mi to prišlo „za rohom.“ Vrátil sa na Slovensko a mne nezostávalo nič iné, len sa s ním porozprávať. Stretli sme sa. Celých tých 24 hodín sme boli spolu. Držal ma za ruku, pretože mi bolo najhoršie. A aj keď bol tým, kto tú bolesť spôsobil, pomohol mi snáď najviac. V jeho očiach som prvýkrát za tie roky videla skutočnú bolesť. Nie fyzickú. Bola to bolesť z ublíženia milovanej osobe. Nechcel. A nech to teraz znie akokoľvek naivne, je to tak. To ale nepochopí nikto, kto sa nenachádzal v mojej alebo jeho koži.

Po našom stretnutí medzi nami nastalo ticho. On si myslel, že mi pomôže keď ho nebudem mať „na očiach“ a ja som nemala odvahu sa mu ozvať. Ona mi písala stále no po jednej mojej celkom otvorenej správe ma nechala na pokoji. Moja bolesť neustupovala. Čo bolo však horšie, neustupovala ani láska k nemu. Po pár mesiacoch sme sa však opäť začali kontaktovať. Ja a on. Cítila som sa v rámci možností šťastne, no nemôžem povedať, že by som sa ráno budila s vankúšom bez mojich sĺz. O pár mesiacov neskôr som sa dozvedela, že sa rozišli. Úprimne… Bola som smutná, pretože som chcela aby bol šťastný no na druhej strane, tešilo ma to. Aj keď to znie teraz veľmi hnusne.  Začali sme sa opäť stretávať. Prvýkrát po dlhej dobe. Myslela som si, že som z toho už von, lenže nie. Ach tie city.

Stále som z toho celého zmätená. Občas mám pocit akoby ma stále ľúbil a niekedy mi to zas príde ako keby ma mal len rád. Považujeme sa za soulmate. Nedávno sme sa dokonca rozprávali, že keď budeme veľkí a bohatí, pôjdeme spolu na moje vytúžené miesto. A potom sme sa zháčili, pretože predsa… „Keď budeš veľký, budeš mať manželku, vezmem ťa so sebou, to je jasné ale neviem či ťa pustí.“ Odpoveďou mi však bola jedna krásna veta: „Pokiaľ sa bude jednať o teba, nechcem sa nikdy nikoho pýtať na žiadne dovolenia.“ A potom, že kto sa v tom celom má vyznať…

Viac mojich článkov si môžeš prečítať na mojom osobnom blogu http://www.byriush.sk

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.