Už od malička v našich dušiach bije chtíč po tom nájsť toho pravého muža. Svojou charizmou mu učarovať a dopracovať sa až pred vysnívaný oltár v krásnej biele róbe. Povedať svoje jediné a na celý život viazané „áno“. Presne takto to funguje u každej z nás. Každá žena túži po tom odovzdať čas svojho života tomu druhému, tomu pánovi dokonalému, ale prvý problém nastáva v momente, kde takého hľadať.

Svoju najlepšiu priateľku som poznala ako svoju dlaň. Trávili sme spolu každú voľnú chvíľku, keď sme mali čas a potom si našla priateľa. Viem, snažila sa mi venovať no jej bod záujmu bol značne na ňom. Nevyčítala som jej to. Práve naopak, bola som šťastná spolu s ňou. Vždy, keď prišla téma či chce mať svadbu, nikdy sa k tomu veľmi nemala. Vždy spomínala, že chce najprv dokončiť školu, užívať si vzťah bez nejakých detí, nájsť si prácu, postaviť dom až potom tam niekde na konci bol záväzok svadby. 

Pýtam sa, prečo je v dnešnej dobe tak dôležité hľadieť na to materiálne? Prečo chceme najprv dokončené vysoké školy, zamestnania, domy až na konci je manžel – človek, ktorý by mal pri nás stáť už pred celým týmto procesom? Prečo čakáme niekedy aj 5 rokov, aby sme sa uistili, že presne s týmto človekom chcem stráviť svoj život a nakoniec si niekde v našej hlave po pár rokoch uvedomíme, z nejakého nepochopiteľného dôvodu, že sme s daným človekom len strácali čas. A tak síce s vysokou školou, zamestnaním, no po tridsiatke ostávame samé a hľadíme v parku na šťastné páry a mamičky s deťmi.

Podobný bol aj môj rozhovor s babkou, keď mi rozprávala ako sa kedysi spoznala s dedkom. Veľmi ma potešilo, že obaja sa do seba zaľúbili už na prvý pohľad a vždy ich to k sebe ťahalo. Že v tej dobe nečakali roky, kým sa jeden druhému chceli uviazať, ale keď to tak cítili, spravili to a vedeli, že to bolo pre nich to správne rozhodnutie. „Zobrali sme sa veľmi skoro a v 18 som mala už jedného syna.“  Ak by toto povedal niekto v dnešnej dobe, prvé čo by ľudí napadlo by bolo, že určite bola tehotná alebo jej preskočilo. Je to všetko naozaj len o inej dobe? Skôr by som povedala, že sa bojíme vzťahov.

Čím ďalej tým viac sa so vzťahmi začína skôr. Veď v dnešnej dobe už 12-13 ročné deti sa vodia za ručičky. Nehovorím, že to nie je pekné, ale práve sklamania v takýchto „detských“ láskach nás nútia premýšľať do budúcnosti. Popálime sa a nechceme zažiť znovu tú potupu, rozchod. Áno rozchod je presne to, čoho sa tak všetci bojíme, a preto sme buď radšej nezadaní alebo ostávame vo vzťahu, v ktorom po pár rokoch zistíme, že sme len stratili svoj čas.

Nechcem a ani nebudem nikomu v ničom kázať. Vzťah je pre každého z nás osobitná kapitola v živote, každý si ho riadi vlastným spôsobom. Ale kedy je potom ten správny čas na svadbu?800x400-crazy-ex-girlfriend-tv-show-stillfoto: elitedaily.com

Priateľka mi raz odpovedala po tom, čo som sa jej opýtala, čo by spravila ak by ju jej priateľ požiadal o ruku takto :“Zbláznila si sa? Veď spolu chodíme len rok a sme mladí, máme ešte čas“ tak som sa jej opýtala :“Ale veď ho ľúbiš, nie?“ A jej odpoveď bola jednoznačné áno. Nie je náhodou práve láska vo vzťahu tá hlavná? Nie je to hlavné porozumenie, dôvera a poznanie druhého človeka ako samého seba? Prečo sa medzi to všetko vtrepal nejaký čas na „uistenie“? Prečo to starý rodičia 40-50 rokov dozadu nepotrebovali? Prečo im vystačila práve láska?

Zakončím tento článok hádam už len poslednými vetami mojej babky. „Neľutujem, že sme sa vzali tak skoro, pretože sme sa ľúbili a náš spoločný čas nám bol prednejší. Dala by som všetko za to, aby tu so mnou mohol byť ten môj starý blázon aj naďalej, no práve čas a smrť bola tá, ktorá nás rozdelila.

Páči sa ti tvorba Mišky Ščerbákovej? Viac jej písanej tvorby nájdeš na jej FB stránke!

foto: 20th Century Fox