Už od ma­lička v na­šich du­šiach bije chtíč po tom nájsť toho pra­vého muža. Svo­jou cha­riz­mou mu uča­ro­vať a do­pra­co­vať sa až pred vy­sní­vaný ol­tár v krás­nej biele róbe. Po­ve­dať svoje je­diné a na celý ži­vot via­zané „áno“. Presne takto to fun­guje u kaž­dej z nás. Každá žena túži po tom odo­vzdať čas svojho ži­vota tomu dru­hému, tomu pá­novi do­ko­na­lému, ale prvý prob­lém na­stáva v mo­mente, kde ta­kého hľa­dať.

Svoju naj­lep­šiu pria­teľku som po­znala ako svoju dlaň. Trá­vili sme spolu každú voľnú chvíľku, keď sme mali čas a po­tom si na­šla pria­teľa. Viem, sna­žila sa mi ve­no­vať no jej bod zá­ujmu bol značne na ňom. Ne­vy­čí­tala som jej to. Práve na­opak, bola som šťastná spolu s ňou. Vždy, keď prišla téma či chce mať svadbu, ni­kdy sa k tomu veľmi ne­mala. Vždy spo­mí­nala, že chce najprv do­kon­čiť školu, uží­vať si vzťah bez ne­ja­kých detí, nájsť si prácu, po­sta­viť dom až po­tom tam nie­kde na konci bol zá­vä­zok svadby. 

Pý­tam sa, prečo je v dneš­nej dobe tak dô­le­žité hľa­dieť na to ma­te­riálne? Prečo chceme najprv do­kon­čené vy­soké školy, za­mest­na­nia, domy až na konci je man­žel – člo­vek, ktorý by mal pri nás stáť už pred ce­lým týmto pro­ce­som? Prečo ča­káme nie­kedy aj 5 ro­kov, aby sme sa uis­tili, že presne s týmto člo­ve­kom chcem strá­viť svoj ži­vot a na­ko­niec si nie­kde v na­šej hlave po pár ro­koch uve­do­míme, z ne­ja­kého ne­po­cho­pi­teľ­ného dô­vodu, že sme s da­ným člo­ve­kom len strá­cali čas. A tak síce s vy­so­kou ško­lou, za­mest­na­ním, no po trid­siatke ostá­vame samé a hľa­díme v parku na šťastné páry a ma­mičky s deťmi.

Po­dobný bol aj môj roz­ho­vor s bab­kou, keď mi roz­prá­vala ako sa ke­dysi spoz­nala s ded­kom. Veľmi ma po­te­šilo, že obaja sa do seba za­ľú­bili už na prvý po­hľad a vždy ich to k sebe ťa­halo. Že v tej dobe ne­ča­kali roky, kým sa je­den dru­hému chceli uvia­zať, ale keď to tak cí­tili, spra­vili to a ve­deli, že to bolo pre nich to správne roz­hod­nu­tie. „Zo­brali sme sa veľmi skoro a v 18 som mala už jed­ného syna.“  Ak by toto po­ve­dal nie­kto v dneš­nej dobe, prvé čo by ľudí na­padlo by bolo, že ur­čite bola te­hotná alebo jej pre­sko­čilo. Je to všetko na­ozaj len o inej dobe? Skôr by som po­ve­dala, že sa bo­jíme vzťa­hov.

Čím ďa­lej tým viac sa so vzťahmi za­čína skôr. Veď v dneš­nej dobe už 12-13 ročné deti sa vo­dia za ru­čičky. Ne­ho­vo­rím, že to nie je pekné, ale práve skla­ma­nia v ta­kýchto „det­ských“ lás­kach nás nú­tia pre­mýš­ľať do bu­dúc­nosti. Po­pá­lime sa a nech­ceme za­žiť znovu tú po­tupu, roz­chod. Áno roz­chod je presne to, čoho sa tak všetci bo­jíme, a preto sme buď rad­šej ne­za­daní alebo ostá­vame vo vzťahu, v kto­rom po pár ro­koch zis­tíme, že sme len stra­tili svoj čas.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Nech­cem a ani ne­bu­dem ni­komu v ni­čom ká­zať. Vzťah je pre kaž­dého z nás oso­bitná ka­pi­tola v ži­vote, každý si ho riadi vlast­ným spô­so­bom. Ale kedy je po­tom ten správny čas na svadbu?800x400-crazy-ex-girlfriend-tv-show-stillfoto: eli­te­daily.com

Pria­teľka mi raz od­po­ve­dala po tom, čo som sa jej opý­tala, čo by spra­vila ak by ju jej pria­teľ po­žia­dal o ruku takto :“Zbláz­nila si sa? Veď spolu cho­díme len rok a sme mladí, máme ešte čas“ tak som sa jej opý­tala :“Ale veď ho ľú­biš, nie?“ A jej od­po­veď bola jed­no­značné áno. Nie je ná­ho­dou práve láska vo vzťahu tá hlavná? Nie je to hlavné po­ro­zu­me­nie, dô­vera a po­zna­nie dru­hého člo­veka ako sa­mého seba? Prečo sa me­dzi to všetko vtre­pal ne­jaký čas na „uis­te­nie“? Prečo to starý ro­di­čia 40-50 ro­kov do­zadu ne­pot­re­bo­vali? Prečo im vy­sta­čila práve láska?

Za­kon­čím tento člá­nok há­dam už len po­sled­nými ve­tami mo­jej babky. „Ne­ľu­tu­jem, že sme sa vzali tak skoro, pre­tože sme sa ľú­bili a náš spo­ločný čas nám bol pred­nejší. Dala by som všetko za to, aby tu so mnou mo­hol byť ten môj starý blá­zon aj na­ďa­lej, no práve čas a smrť bola tá, ktorá nás roz­de­lila.

Páči sa ti tvorba Mišky Ščer­bá­ko­vej? Viac jej pí­sa­nej tvorby náj­deš na jej FB stránke!

foto: 20th Cen­tury Fox

Komentáre