Je to ako keď padáte. Hlbšie než hlboko. Snažíte sa odtiaľ dostať, ale nejde to. Prešla už nejaká doba, odkedy sme sa rozišli. Neobviňujem ťa, že si ma nechal. Nie som nahnevaná, je mi len smutno. Veľmi smutno. Potrebujem objať, cítiť pri sebe niekoho, namiesto toho však zaspávam sama. Nevieš si predstaviť ako to bolí, srdce mi ide roztrhnúť.
Vidím ťa všade, kde sa pozriem, je mi tak veľmi smutno pri každom pomyslení na teba.
Dom bol dokonale vyupratovaný, akoby čakal, že znovu prídeš a urobíš neporiadok. Neprišiel si. Vedela som, že si odišiel. Navždy. V hlave sa mi točilo tisíc scenárov, čo ti poviem, keď prídeš. Len scenáre sa každý deň menili, možno aj podľa mojej nálady. Druhý deň po rozchode by som ti vynadala ako sa opovažuješ prísť. Vyčítala by som ti každú jednu vec, ktorú si kedy zle spravil. Teraz, po dlhšej dobe od rozchodu, by som ťa však privítala s otvorenou náručou. Už si ma totiž svojou neprítomnosťou potrestal dosť. Jediné, po čom som túžila bolo, aby si prišiel. Nemusel by si sa mi ani ospravedlniť, veď ja som ti už aj tak odpustila.
Stačilo by mi iba, aby si tu bol.
Pozerám na skriňu, kde viseli tvoje veci. Je taká prázdna. Mojím vnútrom prechádza akýsi neopísateľný pocit smútku, žiaľu a osamelosti. Chvíľami mám pocit, že som sa zbláznila. Úplne zbláznila. Rozprávam sa sama so sebou, akoby si bol aj ty so mnou v miestnosti a ja ti vravím, že je všetko v poriadku a som rada, že sme opäť spolu. Inokedy, zase pred spaním si predstavujem ako sa ma dotýkaš, hladkáš ma a vravíš mi, že si späť. Niekedy zas len spomínam ako nám bolo spolu dobre a vraciam sa do tých chvíľ.
Z mojich bláznivých úvah ma však vždy vytrhne vlastný plač pri uvedomení si, že tu nie si a ani nikdy nebudeš. Asi len čas zahojí všetky rany.
