Po ob­rov­skej hádke sme si dali zbo­hom. Bola som z toho viac ako zni­čená, pre­tože mi­lo­vala som ťa toľké roky a zrazu si tu ne­bol. Ce­lých päť ro­kov čo sme sa ba­vili som si že­lala je­diné, aby si len na chvíľu vo mne vi­del čosi viac ako ka­ma­rátku. Bolo ne­uve­ri­teľne ťažké tvá­riť sa, že si mi ľa­hos­tajný a že ťa ne­mi­lu­jem. Ale zvládla som to. Keď sme to celé ukon­čili a od­išli od seba, pre­stali sa kon­tak­to­vať zná­šala som to ťažko, inak sa to ne­dalo keďže som ťa úp­rimne mi­lo­vala.

Po ne­ja­kých tých me­sia­coch som spoz­nala jeho. Môjho te­raj­šieho pria­teľa, moju lásku. Mám pria­teľa, ktorý je schopný čo­ho­koľ­vek len preto, aby vi­del úsmev na mo­jej tvári. Mám pria­teľa, ktorý si pre­šiel pek­lom len aby ma zís­kal. Mám pria­teľa, ktorý dl­ho­dobo dá­val moje srdce aj dušu do­kopy po tom, čo boli te­bou ni­čené ce­lých 5 ro­kov. Mám proste ide­ál­neho muža, kto­rého by sa dalo na­zvať aj ži­vot­nou lás­kou, proste tým ty­pom vzťahu, ktorý skončí sto­per­cen­tne svad­bou. Nie sme spolu ex­tra dlho ale za tie me­siace, čo tvo­ríme pár som ve­rila že som z toho vonku, že už ťa viac ne­pot­re­bu­jem k ži­votu. A vlastne to z časti bola pravda, až do mo­mentu, kým si sa ne­vrá­til späť… Ne­viem ako sa to stalo, ne­viem prečo sa to stalo, no je to proste tak. Vrá­til si sa späť.

Ne­bu­dem už viac na­ivne ve­riť tvo­jím re­čiam o tom, že ma mi­lu­ješ. Ne­bu­dem si stále pri­kráš­ľo­vať re­a­litu a ne­us­tále hľa­dať vý­ho­vorky, prečo sa ne­vieš roz­hý­bať a ko­nečne za­čať ten vzťah. Ne­bu­dem už viac pre teba tou, ktorá ti je vždy k dis­po­zí­cií. Pre­páč. Mám dosť. Časť mňa, má chuť sa vrá­tiť späť. Za­čať to s te­bou, ale len preto, že som ni­kdy ne­za­žila aké to je, byť s te­bou. ibaže, už po pia­tich ro­koch, ktoré si mal šancu a ktorú si ne­vy­užil, za­tiaľ čo si mi len lá­mal moje srdce ho­vo­rím dosť! Ten muž, kto­rého mám te­raz by si niečo také ne­za­slú­žil. Ve­ril vo mňa v ča­soch, keď som to ne­do­ká­zala ani ja sama. Vi­del od za­čiatku vo mne to, čo ty si ne­do­ká­zal vi­dieť ni­kdy. A hlavne to, že ma mi­lo­val od mo­mentu, čo ma spoz­nal.

A nie až keď ma stra­til a vi­del, uží­vať si ži­vot s nie­kým iným.. Tak ťa pro­sím, ne­mo­taj mi hlavu, ne­lám mi srdce. Buď pre mňa ka­ma­rá­tom, nie však lás­kou. Buď milý, vtipný, tak ako to vieš, ale nef­lir­tuj so mnou. Lebo ja som ko­nečne na­šla nie­koho, kto je zrkad­lom pre mňa ide­ál­neho par­tnera, a ty.. Ty si už len spo­mienka. Ob­čas bo­ľavá, ob­čas skla­maná, ob­čas za­ľú­bená a hlavne, za­bud­nutá.

Komentáre