Bolo a aj je to zvláštne. Celú dobu svojej existencie som bádala seba a svoje kamarátky. Dnes už iba známe. Ani jedna nevidí do môjho života tak ako predtým. Ani jednej nedovolím zmocniť sa mojich myšlienok na dobu určitú. Ani jedna mi nedala za tak krátku chvíľu , to čo ona..

Je to zvláštne. Celú dobu prahneme po spriaznených dušiach. Až tak, že sme schopné tej jednej minimálne odovzdať všetko. Klam. Pretože v skutku doby, našej doby poznania som v ani jednej nemala zrkadlo. Zrkadlo našich právd. Spoločných chýb, spoločných pocitov, spoločných úsmevov, a lásky. Nejde o chyby, nejde o zážitky,  nejde o nič. Ide o pohľad, skutočnú myšlienku, ktorá je vyslovená a nie je hodná vysvetlenia. Spolupatričnosť v našom kruhu , fungovala bez  toho aby som sa o to čo i len snažila. Zrazu prestala pre mňa existovať nejaká fatálna radodajná prítomnosť. Aj keď som bola sama, nemyslela som na samotu. Vedela som, že v tej jednej mám všetko. Do dnes jej v duchu ďakujem za to, že je. Celú dobu som mala na pamäti, že raz taký človek príde. A dnes ňou je . Je moja kamarátka až za hrob. Závidím sama sebe, aké je to v tejto dobe vzácne nájsť človeka, ktorý vo vás vidí seba a naopak. Ľudia sa odovzdajú úplne každému. Samozrejme o tom to je. Postupne dospieť a vnímať s odstupom času, to čo bolo. Nemalo to byť inak, tak to bolo správne a všetko je dokonale načasované..

Ja som spokojná. Ale každopádne , som ani jednej nechcela ublížiť. Každá jedna mi dala niečo, nejakú lekciu, nejakú spomienku a hlavne krásne roky, ktoré mi pomohli vyrásť. Kamošky s vami nevyrastú. V každom veku, nájdete jednu a tá vám bude stačiť. Ja som sa ani nelúčila. Sú tu pre mňa svojím spôsobom stále ale ona tým najväčším. Našla som v nej oporu, radosť a hlavne samú seba. Pochopenie som hľadať nemusela. Ona ma chápe vždy. Ani posmešné vety, nemyslené úprimne  ba či  pachuť závistlivosti. Jednoducho mať seba v druhej osobe.