Ďalší deň, ďalšia rutina. Začínam mať pocit, že stereotyp je obrovskou súčasťou môjho posledného obdobia. Mám blok, respektíve, mala som. Nedokázala som zo seba vypudiť ani jednu zmysluplnú vetu, pretože chaos v mojej hlave sa prenášal aj navonok a ja som nebola schopná vyjadriť čo cítim, preklopiť to do slov, ktorým by ostatní rozumeli. Bože ako ja nenávidím slovo „neviem“ pritom posledné mesiace sa k nemu uchyľujem čoraz častejšie. Toto slovo som použila asi tisíc krát na všetky druhy otázok. „Čo ti je? Ako sa cítiš ? Ako sa toho pocitu plánuješ zbaviť ?“ Neviem! 

zdroj: unsplash.com

Nemusím byť senzibil na to, aby som cítila, že toto nie som ja. Niečo je zle. Niečo vo mne sa zlomilo. Viem kedy, viem aj kým, no čo s tým ďalej už je ťažšie. Nie som jediná. Existuje nás mnoho v podobnej situácii. Nedokážem nájsť správnu cestu, vlastne ani nemusí byť správna, ale aj keď sa uskromním a poviem si, že mi stačí len cesta, bez ohľadu na to aká, je to aspoň možnosť ako konečne urobiť produktívny pohyb, stále stojím a domnievam sa, že na veľmi zlom mieste.

Myšlienky a ich zvraty, ktoré sa mi odohrávajú v hlave akýmsi veľmi nepríjemným spôsobom vytvorili na mieste, v ktorom už zrejme zapúšťam korene jednu obriu ohradu s pohyblivým pieskom. Čo je horšie, som stressmen, je teda úplne jasné čo sa stane, pokiaľ poznáme jeho pravidlo. Čím viac sa brániš, tým rýchlejšie ťa to stiahne dolu.

Bojujem s tým. Dlho! Každý máme svojich démonov, ktorým deň čo deň čelíme pričom sa snažíme napáchané škody skresať na minimum. Žiaľ, tí moji sa somnou naďalej vlečú. Snažila som sa nájsť pomoc v jednom z ľudí, ktorých poznám, venujú sa písaniu rovnako ako ja a zhodou okolností tiež prechádzajú zlomovou životnou fázou. Vieš, že je zle keď si hrdá a nezávislá žena a zrazu samú seba prichytíš ako druhému človeku kladieš otázku: „Ako sa toho zbavím? Čo mám robiť?“

Všetci čo ma poznajú vedia, že svoje problémy riešim potichu a sama. Moment kedy sa pristihnem ako doslova pýtam pomoc je pre mňa sklamaním. Dostala som odpoveď: „Daj si čas.“ Pravdou je, že mi to po prvé už ide pekne hore krkom a po druhé už nemám čas dávať si čas. Pri takomto pocite sa uzatváraš do seba pretože už nemáš energiu pokračovať. Neľutujem sa, len skrátka asi čakám na zázrak.

Pretvárka je super krok ako ostatným okolo seba neustále dávať najavo ako je všetko v úplnom poriadku, nič sa nedeje a ty si len znudená z týchto nekončiacich opakujúcich sa dní. Praktizujem to tak pravidelne až sa z toho stáva zlozvyk. Postupom času som si uvedomila, že už to nie sú len kamaráti, pred ktorými hrám túto idylku usporiadaného života. Hrám ho už aj pred sebou. Niekedy si hovorím: „Výborne dievča, naozaj, tlieskam ti. Si v tom tak dobrá, že už aj ty tomu začínaš veriť.“

zdroj: unsplash.com

Toto všetko vedie k unáhleným rozhodnutiam a činom, ktoré spochybňuješ už pár hodín po tom, čo ich vykonáš. Nie je nič horšie. Postavíš sa pred zrkadlo a hovoríš si, že ty si vlastne úplne vyrovnaná s tým čo si urobila. A je to tu zas. Koho presviedčaš tentokrát? Ich? Seba? Oboje?

Bohužiaľ, ak sa ocitneš v rovnakej situácii, s veľkou nevôľou ti oznamujem, že neexistuje žiadna skratka ako týmto prejsť. Nikto sa nepostaví pred teba a nevyrieši to, nikto to neutlmí, neprekryje. Si v tom sama! Budeš musieť urobiť to čo vždy, Postaviť sa, oprášiť si kolená, nabrať silu a začať odznovu.

Áno, nájdeš milión spôsobov ako sa to nedá, zas! Musíš nájsť ten jeden, ktorým to pôjde. Toto budeš robiť dookola až dokým nebudeš cítiť úľavu od tej pálčivej bodavej bolesti pri každom nádychu sprevádzanou neutíchajúcim pocitom ako je niečo v tebe roztrieštené a ostré okraje sú ti dokonalou pripomienkou toho čím si prešla.

Tento článok je iný ako ostatné, a to práve preto, že na konci nenájdeš tip ako máš všetkým prejsť bez najmenšej ujmy. Je to len akési zrkadlo, čo ti ukáže, že nie si jediná. Ak však je nejaká rada, ktorú viem poskytnúť je to táto: Nezanevri na svoju rodinu, priateľov a ľudí, ktorým na tebe záleží. Budú sa ti snažiť pomôcť aj keď im budeš opakovane hovoriť, že to nedokážu. Nebuď naštvaná, sú tu pretože chcú bojovať s tebou. Daj im nádej.

Neodstrkuj ich od seba a i keď by mali len sedieť pri tebe zatiaľčo plačeš a si zároveň naštvaná pretože nevieš čo sa deje a prečo to bolí, nechaj ich. Ostať bolo ich rozhodnutie. Nezastavia to, určitým spôsobom však zmiernia tvrdosť dopadu. Nemaj strach, raz im budeš môcť povedať „som v poriadku“ bez toho aby si sa musela premáhať a klamať. Nájdeš to, čo hľadáš, postavíš sa tomu čelom a budeš opäť šťastná.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.