„Tak už mi odpovedz,“ povedala mi potichu. Bol som však ticho. Pozeral som priamo na jej líce, ale akoby skrz neho, skrz ňu a ďaleko za jazero. Bolo už šero, ale bolo príjemné, letné a preto také živé. Ona bola živá, ale už nie plná života ako počas leta.

Vlastne, ani leto už nebolo letom, pomaly sa striedalo s jeseňou. Snažil som si ju zapamätať. Chcel som si pamätať všetky príbehy, ktoré mi vždy rozprávala prechádzajúc sa popri jazere, do posledného detailu. Chcel som ešte dlho cítiť tep toho srdca, ktoré som tak dobre poznal.

Dúfal som, že jej múdre poznámky mi budú znieť v ušiach dlhšie ako toto leto. Prišlo mi až smiešne ako človek, s ktorým prežijete tak krátky čas, vo vás zanechá tak veľa.

Poznal som ju, ale inak ako ostatní. Poznal som príbehy v jej očiach, cítil som, kedy sa naozaj teší. Vedel som, v čo verí, vedel som, že vždy, keď sa naozaj bojí začnú sa jej triasť ruky. Vždy som ich chytil a pobozkal, tak ako teraz. Postavil som sa a vracal som sa naspäť za svojím životom.

Životom, kde ona nikdy nebude mať miesto. A život išiel ďalej, ľudia opäť sedávali v kaviarňach, pili ľadový čaj, ktorý bol jedinou spomienkou na horúce leto. S príchodom jesene vzťahy ako listy dúfali, že sa udržia aspoň do prvej snehovej vločky.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.