Ľú­bim ťa __________ .

Áno, po­ve­dala som to. Na­pí­sala som to: ľú­bim ťa.

Viem, je to divné. Ale je to pravda. Ani si nie som istá, či vô­bec viem, čo je láska. Ale vždy, keď na teba mys­lím, za­kaž­dým ako na teba po­mys­lím, tak sa moje srdce za­staví. Po­tom po­skočí, a po­tom ide tak rýchlo, až cí­tim sla­bosť. Som z teba často ner­vózna, no po­kojná zá­ro­veň. Chcem, aby som bola lep­šia ako do­ká­žem byť. Aj keď všetko, čo si v sku­toč­nosti že­lám je to, aby si na mňa mys­lel as­poň tro­chu tak ako ja na teba.

Každý deň do­stá­vame 66 400 se­kúnd.

To zna­mená šesť­de­siat­šesť­ti­síc a šty­ri­sto prí­le­ži­tostí na to, aby si mi pre­šiel hla­vou.

Aby som sa kvôli tebe usmiala.

Páči sa mi, keď mi vo­láš. Keď mi pí­šeš. Keď mi len tak zo srandy po­šleš email. Páči sa mi, ako sa ma ob­čas sna­žíš na­štvať. Keď sa sme­ješ. Tvoj úsmev je pre mňa prek­va­pe­ním vždy, keď ho vi­dím.

Pra­jem si, aby som sa do­ká­zala pre­niesť cez po­city a ľudí rých­lej­šie.

Ale ne­mô­žem. Alebo nech­cem. Nie cez teba. Čo­koľ­vek to je, tieto po­city – že­lala som si a ča­kala som – no ne­odišli. Pre­na­sle­dujú ma v spánku.

A ráno sa zo­bu­dím a ty si prvý člo­vek, na kto­rého mys­lím. Všetko po­čas dňa mi ťa pri­po­mína. Mô­žem viesť kon­ver­zá­ciu o škole, s ro­dičmi, ka­ma­rátmi, ale je­diné čo ro­bím je, že o tebe pre­mýš­ľam. Zau­jíma ma, čo ro­bíš v kaž­dom oka­mihu. Áno, asi som sa zbláz­nila.

No to nie je to je­diné. Som za­mi­lo­vaná. A bolí to. Ale viem, že bo­lesť prejde. Možno. Ne­viem. Ale na­ko­niec to zmizne, však? Aj keby nie, tak to je jedno. Bu­dem žiť s touto bo­les­ťou. Bu­dem ju vlast­niť. Stane sa mo­jou sú­čas­ťou. A mys­lím, že už je.

Stále dú­fam, že ne­ja­kým spô­so­bom, ne­ja­kým zá­zra­kom si jed­ného dňa uve­do­míš, že som nie­kto, koho by si mo­hol mi­lo­vať. Som nie­kto, kto by ne­oča­ká­vane dr­žal tvoju ruku, po­čú­val ťa, sna­žil sa po­ro­zu­mieť ve­ciam, ktoré ťa zau­jí­majú a kto by pri tebe bol, ak by si to na­ozaj po­tre­bo­val. Pre­tože som hlúpa a ira­ci­onálna a za­mi­lo­vaná do teba.

A to je všetko. To je všetko, čo na­ozaj exis­tuje. Len láska. Čistá, obe­tavá, ne­zmy­selná, bláz­nivá, de­sivá, láska.

Ale mu­sím tu ti­cho se­dieť a pred­stie­rať. Pred­stie­rať, že som silná, že som v po­riadku, aj keď mám po­cit, že každý kú­sok sveta bo­juje proti mne. Pred­stie­raj, že som v po­riadku. A možno bu­dem. Možno bude všetko v po­riadku. Ale te­raz ťa ľú­bim. A to bolí.

Tak pro­sím, a áno, žia­dam, bu­deš ma ľú­biť tak­tiež?

Komentáre