Zo všetkých si mi dal tu najčistejšiu lásku. Nefalšovanú, úprimnú, dych berúcu, takú, pri ktorej sa aj po rokoch usmejem, keď si na ňu spomeniem. A budem sa usmievať vždy. Lebo len ty jediný si bol dôkazom toho, že skutočná láska existuje. A bol si aj dôvodom toho, prečo som na lásku začala veriť aj ja sama. Hoci už bolo neskoro.
A síce sú dni, kedy mám chuť napísať ti dlhý list, ktorý by mnohé vysvetľoval, list, ktorý by možno dokázal aj nejaké veci napraviť a zmeniť, neurobím to. Aj keď si myslím, že by si si zaslúžil vedieť niečo, čo nevieš, niečo, čo nebolo vyslovené v období nášho rozchodu. Ale nemôžem to spraviť.
Nemôžem sa za tebou vrátiť, keď viem, že ma nečakáš. Keď viem, že iná žena zastúpila moje miesto v tvojom živote. Že iná žena zaspáva na mieste po tvojom boku, na ktorom som kedysi zaspala ja sama.
A hoci čas nevrátim a teba neprinútim vrátiť sa, budem dúfať, že sú občas momenty, pri ktorých si na mňa spomenieš, pri ktorých sa usmeješ a povieš si v kútiku duše, že si v tom našiel mňa. Že keď sa dívaš na západ slnka pri jazde autom, tvoje myšlienky zablúdia za mnou so spomienkou na to, ako som ti spievala naše obľúbené pesničky. Alebo keď prechádzaš okolo cukrárne, spomenieš si na to, ako sme každý letný večer trávili tam pri zmrzline a smiali sa ako blázni.
Nenáviď ma, prosím, za to, čo sa stalo. Ver, ja som to tak nechcela a stokrát som oľutovala, že ťa nemám. Všetko by som dala za to mať ťa späť. Ale aj cez to zlé, cez ten odpor, daj bokom nenávisť. Spomínaj na dobré, pripomínaj si to krásne, a hlavne, nezabudni. Nikdy. Lebo to by znamenalo, že láska medzi nami bola bezvýznamná a nebola pravá a my obaja vieme, že nič nebolo viac skutočné ako my.
