…lebo je toho toľko, čo som ti ne­stihla po­ve­dať. Ne­stihla, lebo si mi ne­dal vlastne už ani šancu. Ale kto by ma chcel po­tom všetko ešte po­čú­vať? Úplne ti roz­umiem. Ale cháp aj ty mňa.

Ja to už dnes viem, bola to hlú­posť. Do­hod­núť sa vo­pred na nie­čom, čo ne­mo­hol sľú­biť a už vô­bec nie do­dr­žať ani je­den z nás. Žiadne city, žiadne emó­cie, žia­den vzťah. A keby predsa len ná­ho­dou, tak to bu­deme rie­šiť po­tom. Veď žime prí­tom­nos­ťou…

To bola ale hlú­posť. Ne­do­ká­žem po­cho­piť, že to vy­šlo z mo­jich úst. To fakt som za­budla, aká som? Že sa rozp­la­čem aj pri Ko­mi­sá­rovi Re­xovi alebo jed­no­du­cho vtedy, keď už nie je čo­ko­láda. A že som schopná za­mi­lo­vať sa v rámci jed­nej mi­núty do úsmevu. Do pár úp­rim­ných slov, do po­hla­de­nia ruky, do vône, do ne­ko­neč­ného ča­ka­nia na tvoju správu.

Že som jed­no­du­cho schopná za­mi­lo­vať sa do teba… 

large (5)

we­he­ar­tit.com

Veď ži­vot je krásny. Bože, a to som tiež po­ve­dala ja? Veď práve te­raz ho ne­zná­šam. Ne­zná­šam ho, lebo mi po­slal do cesty nie­koho ako si Ty. Ne­mys­lím to v zlom, vážne, hoci viem, že ľu­dia ne­zná­šajú svet, lebo ich núti spoz­ná­vať ľudí, ktorí ro­bia ich ži­vot často ťaž­ším. Lenže mne svet ne­pos­lal osobu, ktorá mi mala ub­lí­žiť. Ale s kto­rou som sa mala len jed­no­du­cho stret­núť. Z ne­ja­kého dô­vodu. Lebo ži­vot nemá zmy­sel pre hu­mor, a tak mi po­slal Teba.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Teba, ktorý si pri­šiel a ob­rá­til môj svet na ruby, ale pri­tom si ne­spra­vil nič zlé. Teba, ktorý si bol ku mne až prí­liš dobrý. Teba, ktorý si ma zau­jal svo­jou ne­všed­nos­ťou. Teba, ktorý si bol úplne iný a pop­rel staré-známe „všetci sú aj tak rov­nakí“.

Na­ozaj dú­fam, že to čí­taš,

…lebo chcem, aby si ve­del, že pre mňa to ne­bola hra. Že som sa nech­cela len za­ba­viť, a že som to vô­bec takto ne­plá­no­vala. Vieš, ja tu te­raz len se­dím a mám slzy v očiach. A ne­pí­šem to preto, aby si sa cí­til zle. Veď ja ťa ne­ob­vi­ňu­jem. Nie je z čoho. Ja som tu tá zlá. Keď už zlým nie­kto musí byť. Be­riem to, teda, celé na seba. A vra­vím pre­páč, keď mi máš čo od­pus­tiť. Keď niečo ľu­tu­ješ. Lebo vedz, že ja ne­ľu­tu­jem ani chvíľu.

32388549415_17ae80163b_k

foto: thought­ca­ta­log.com

Vedz, že pred­tým, ako som ťa spoz­nala, sa mi ne­žilo tak dobre. Svet na mňa čí­hal za kaž­dým ro­hom a ja som si v ňom pri­pa­dala sama. A stra­tená. Bála som sa ho. Ne­ve­rila som si. Ne­mohla som nič do­ká­zať. Sama. Bez Teba. Ne­ve­dela som po­ve­dať, čo cí­tim, čo chcem a hlavne, čo po­tre­bu­jem.

Vždy som dá­vala po­zor na to, čo po­viem a ako to po­viem. Vy­hý­bala som sa té­mam, kto­rými som mohla iným ub­lí­žiť alebo tým, ktoré by mohli byť ne­ja­kým spô­so­bom ne­prí­jemné. A tak som rad­šej všetko du­sila v sebe. Dnes však už hrdo dr­žím hlavu hore a po­kojne pri­zná­vam, že pri na­šom pr­vom bozku, sme si ud­reli čelá o seba a ja som tak­mer zo­mrela od smie­chu.

Dú­fam, že to čí­taš,

…lebo hoc som ve­dela, že to raz musí prísť a že to bude ťažké, ne­ve­dela som, že to bude až takto bo­lieť. Že mi to bude zvie­rať srdce. Že bu­dem kri­čať a ni­kto ma ne­bude po­čuť.

No ver mi, takto to bude lep­šie. Nech­cem byť tou, ktorá ťa bude brz­diť. Tou, na ktorú bu­deš ča­kať a možno zby­točne. Vieš, ja na­ozaj nech­cem vi­dieť do bu­dúc­nosti. Presne kvôli dnešku. A ne­mys­lím na to, že keby som to bola ve­dela na za­čiatku, tak by som niečo spra­vila inak. Pre­tože hoc je tomu dnes ko­niec a slzy mi ste­kajú po tvári, spo­mienky mi už ni­kto ne­môže vziať.

large (12)

we­he­ar­tit.com

Dú­fam, že to čí­taš,

…lebo chcem, aby si ve­del, že ťa mám rada. Viac, ako si to len do­ká­žeš pred­sta­viť. Viac, ako by som mala. Viac, ako sme sa do­hodli. Viac, viac, viac, proste viac.

Tak ešte raz, dú­fam, že to čí­taš,

…lebo chcem, aby si ve­del, že aj keď ma už možno nech­ceš ni­kdy vi­dieť, pre mňa už zna­mená veľmi veľa aj to, že ťa po­znám.

A hoc ne­viem, či to čí­taš,

…no dú­fam v to. Lebo je to znak toho, že som ti ne­bola ľa­hos­tajná tak, ako ty ni­kdy ne­bu­deš mne. Vraj, všetci ľu­dia, kto­rých mi­lu­jeme, raz od­ídu z na­šich ži­vo­tov. Nie­ktorí skôr, iní ne­skôr. A ty, keď mu­síš, tak teda choď. No vedz, že v tom mo­jom ži­vote bude pre teba vždy miesto. Ale možno nie to, o ktoré si mal zá­u­jem.

Kiež by bolo na svete viac ta­kých bláz­nov ako si Ty.

Komentáre