Ľú­bim ťa. Áno, ľú­bim. No som zmä­tená a ne­viem ako ďa­lej.

Ne­viem, kedy sa z tých dní pl­ných ra­dosti a ne­ko­neč­ného šťas­tia z nášho vzťahu stali dni, týždne smútku a dep­re­sií. A prečo vlastne? Ja ani ne­viem.

Boli dni, keď mi ku šťas­tiu sta­čilo vi­dieť ťa. V tej má­gií pr­vot­nej za­mi­lo­va­nosti som na tebe ne­vi­dela žiadnu chybu. Mys­lela som si, že sme pre seba stvo­rení, že sa k sebe skvelo ho­díme. Stále si mys­lím, že si roz­umieme. No nie tak, ako by sme si mali.

Tá po­vestná ché­mia me­dzi dvomi ľuďmi, ach áno, tá je dô­le­žitá. A me­dzi nami sa vy­tráca. Ja ne­viem, čím to je. Ne­viem, či sme sa zme­nili, alebo z nás len opadlo pr­votné za­ľú­be­nie. No niečo je inak. Už od teba ne­od­chá­dzam s úsme­vom na tvári. Väč­ši­nou sú to slzy, čo ma vy­pre­vá­dzajú z tvojho domu a s kto­rými sa­dám do auta. A ja som z toho tak ne­šťastná, no ne­viem si po­môcť. Cí­tim sa byť osa­melá.

Alexis-Ren-and-Jay-Alvarrez-alexis-ren-39318691-500-334

pin­te­rest.com

Nie je to v tebe. Teda, čias­točne je, ale je to v nás oboch. Asi sme iní, ako sme si na za­čiatku mys­leli. A ty vô­bec nie si zlý cha­lan. Na­opak. Si skvelý. A možno je to v tom, že na mňa až prí­liš. Áno, há­dame sa a nie je to zriedka, no vždy sa po hádke sna­žíš zme­niť veci, čo ti vy­čí­tam. Si ten typ cha­lana, ktorý mi píše každý deň od rána do ve­čera a stále si máme čo po­ve­dať. A to je dobre, tak je to správne.

Lenže ja nie som ten typ diev­čaťa, kto­rému stačí le­žať v po­steli a po­ze­rať film. Nie som typ diev­čaťa, ktoré chce cho­diť každý týž­deň do kina. Ne­mám rada ste­re­otyp. Mám rada dob­ro­druž­stvá. Zá­bavu. Ad­re­na­lín.

Keď sa po­há­dame a ty vieš, že pla­čem, nech­cem, aby si mi na­pí­sal, že ma máš rád. Chcem, aby si zdvi­hol te­le­fón a po­ve­dal mi to. Keď ťa pro­vo­ku­jem a do­be­rám si ťa, nech­cem, aby si sa urá­žal. Chcem, aby si sa pri­dal a aby sme sa spolu bláz­nili. A keď vi­díš, že som smutná a je to kvôli tebe, ne­púš­ťaj ma do­mov, kým sa to ne­vy­rieši.

auj1

we­he­ar­tit.com

Ja viem, že ťa ne­zme­ním. A ani ne­mám dô­vod to ro­biť. Ne­meň sa. Pre nie­koho si do­ko­nalý. No nie som si istá, či aj pre mňa. Mrzí ma to, takto to ho­vo­riť. Ľú­bim ťa, naj­rad­šej by som bola s te­bou každý deň. No po­tom príde ve­čer a ja za­čnem pre­mýš­ľať a pý­tam sa sama seba „Na­ozaj je toto taký vzťah, aký chcem mať? Na­pĺňa ma?“

A po­tom zis­ťu­jem, že na­priek tomu, ako ťa ľú­bim, sú veci, v kto­rých sme roz­dielni. Veci, ktoré nám nek­lapú. A že sú to veci, ktoré pre mňa nie sú ma­lič­kos­ťami, nad kto­rými by som mávla ru­kou.

Si pre mňa naj­lepší ka­ma­rát. Lenže mám po­cit, akoby si ním bol už viac, ako mo­jím pria­te­ľom. Pre­tože nie­kedy to, že sa dvaja ľú­bia, ne­stačí. Ak vzťahu chýba ‚is­kra‘, je to to, v čom spo­číva roz­diel me­dzi ka­ma­rá­tom a pria­te­ľom.

Ostaň kým si, pro­sím. Ne­meň sa. Si dobrý cha­lan, len asi jed­no­du­cho nie pre mňa.

Ale to sa ča­som všetko ukáže.

 

Komentáre