Ako vyslovil pred piatimi storočiami významný anglický dramatik a herec William Shakespeare: „Keď sa hovorí o ľudskej hlúposti, každý človek myslí vždy len na tých druhých.“ A je to rozhodne jednou z najväčších hlúpostí ľudstva. Dodnes. Žijeme totiž v dobe, kedy si každý nasadzuje masku. V mnohých situáciách je to v poriadku a myslím si, že si to mnohé spoločenské konvencie vyložene pýtajú. Avšak problém nastáva, kedy strácame samých seba vo víre nespočetných situácií a ľudí, ktorých dennodenne stretneme a s ktorými chtiac-nechtiac nadviažeme buď nezáväzný rozhovor alebo bližší vzťah. Masku necháme permanentne nasadenú a zabudneme ju zložiť. Vtedy začneme strácať samých seba a začneme blúdiť v labyrinte lží a podvodu, ktorého sa dopúšťame sami na sebe.
zdroj: pinterest.com
Je v poriadku chcieť sa zapáčiť a ukázať sa v čo najlepšom svetle pred druhými. Avšak prestáva byť v poriadku fakt, že v snahe zapáčiť sa ostatným prestaneme byť samými sebou a začneme hrať falošnú hru, v ktorej sa vedome či nevedome prispôsobujeme potrebám, požiadavkám, snom a túžbam druhých. A to len preto, aby sme sa im čo najviac votreli do priazne. A možno tiež preto, aby sme neboli sami a aby nás mal niekto rád. Lenže taký človek bude mať rád svoju predstavu o nás a nie našu skutočnú podstatu.
Nosiť masku nie je možné neprestajne, pretože po istom čase to prestane baviť každého. Pri pohľade do zrkadla napokon spočiniem pohľadom na osobe, ktorú vlastne vôbec nepoznám. A nie je to v poriadku. Pred priateľmi som bláznivá a zábavná neurotička? Pred manželom sa ukazujem ako milujúca, pokojná a tichá pani v domácnosti? Pred kolegami sa tvárim ako rozhodná a nekompromisná šéfka? A ktorá osobnosť som ja? Všetky dokopy alebo vôbec žiadna z nich, pretože sa túžim zapáčiť každému a túžim byť súčasťou kolektívu, ktorý ma chce milovať len takú, ako sa pred ním ukazujem.
zdroj: unsplash.com
Niekedy nás ľudia, s ktorými žijeme alebo ktorých považujeme za blízkych, poznajú lepšie než my sami seba. No v živote je najdôležitejšie vedieť o sebe povedať kto vlastne som a hrdo nosiť svoju vlastnú tvár. Dať jej prednosť pred maskou, ktorú nám nadiktovala nosiť spoločnosť. V najhorších časoch totiž človeku vždy pomôžu ľudia, ktorí poznajú jeho pravú tvár a nie masku.
