Oby­čajné dievča. Dievča na D. Býva na ulici, kdesi v štvrti pre­pl­ne­nej na­mys­le­nými bo­ha­tými du­šami. Nie­kedy si ich pred­sta­vuje ako pa­ná­či­kov zo šú­po­lia alebo má­ňušky z báb­ko­vého di­vadla, kto­rými sa dá ma­ni­pu­lo­vať po­mo­cou oby­čaj­ných pa­pie­ri­kov s čís­lami. Majú síce hod­notu. To áno. No ne­možno si hod­notu ma­te­riálnu mý­liť s mo­rál­nymi zá­sa­dami či rov­no­váž­nym psy­chic­kým roz­po­lo­že­ním.

Často se­dáva pri okne a díva sa na frek­ven­to­vanú pre­mávku vô­kol domu. Pre­má­vajú sa ta­diaľ ľu­dia na naj­nov­ších mo­de­loch áut, pred­bie­hajú sa v hla­si­tosti mo­tora, v sume vy­ho­denú za vec, ktorú možno ozna­čo­vať len v su­per­la­tí­voch. Nie­komu by mohla pri­po­mí­nať vy­ši­nu­tého blázna so zá­vis­ťou v srdci. Vhod­ného adepta na psy­chiat­rické vy­šet­re­nie. Ona sa však len smeje pri obloku na báb­kach zo šú­po­lia.

Ob­čas prídu z ni­čoho nič dni, kedy ne­môže dý­chať. Dusí ju vlastné sve­do­mie. Vý­čitky. Hlas kdesi v jej pod­ve­domí, ktorý tíško ne­ná­padne ako letný vá­nok šepká: „Za nič ne­sto­jíš. Ne­za­slú­žiš si to, čo máš a už vô­bec nie niečo lep­šie. Čosi ako šťas­tie. Si ne­schopná. Nič si v ži­vote ne­do­ká­zala. Prečo by si ťa nie­kto mal pa­mä­tať? Prečo?“

Trápi sa. Plače. Chodí uli­cami mesta s tvá­rou skri­ve­nou ne­šťas­tím a bo­les­ťou. Možno jej nie­kto ub­lí­žil. Veľmi. No ona sama si svo­jimi vlast­nými otrá­ve­nými myš­lien­kami ub­li­žuje omnoho viac. Ne­vie žiť vo svo­jej koži. Nechce žiť vo svo­jej koži. Nechce. Bojí sa. Ani ne­vie prečo. Strach ur­čuje hra­nice jej osob­nosti. Jej ci­tom. Šťas­tiu. Ne­z­vláda re­a­litu. Po­zo­ruje ľudí.

Ot­vára knihu. Pre­chá­dza očami po pís­men­kách, riad­koch, ka­pi­to­lách. Po pár mi­nú­tach si uve­domí, že jej hrozne hučí v hlave. Opäť. Nejde to za­sta­viť. Spúšťa jej ob­ľú­bené ka­pely cez no­te­book. Zis­ťuje, že už nie sú jej ob­ľú­bené. Nič nie je jej ob­ľú­bené. Všetko jej le­zie na nervy. Chytá ju pa­nika. Zá­chvat úz­kosti. Ob­jíma si ko­lená a slzy veľké ako hra­chy jej ste­kajú po tvári. Chce to za­sta­viť. Zhl­boka sa na­dy­chuje v pra­vi­del­ných in­ter­va­loch, tak ako sa do­čí­tala kdesi na webe v sek­cii ve­no­va­nej  psy­chic­kým prob­lé­mom. Hrdlo jej zviera ne­vi­di­teľná sila. Ne­môže dý­chať. Dusí sa. Stále.

Do­sti­hol ju po­cit bez­výz­nam­nosti. Je hlúpa a na­ivná. Mala by sa po­zbie­rať a sprá­vať ako do­spelá. Na­učiť sa zod­po­ved­nosti. Po­slú­chať svoju matku. Mala by sa za­čať po­riadne učiť a pri­pra­vo­vať na po­ho­vory na vy­so­kej škole. Oča­káva sa to od nej. Ne­smie skon­čiť ako ma­tu­rant gym­na­zista bez vyš­šieho vzde­la­nia. Ne­mala by pre spo­loč­nosť žiadnu vý­živnú hod­notu. Ne­u­plat­nila by sa v ži­vote ani v žiad­nom za­mest­naní. Ho­vorí o tom všade. V rá­diu. V te­le­ví­zii. V škole. Doma pri ra­ňaj­kách. U ro­diny na náv­števe. Mala by… Ona však ne­robí. Plače a tra­sie sa. Ne­vníma čas.

Chodí  do práce. Je čaš­níč­kou v re­štau­rá­cii. Práca s ľuďmi ju na­ozaj na­pĺňa. Mno­ho­krát šla pra­co­vať s od­po­rom, no od­chá­dzala spo­kojná. Nemá čas pre­mýš­ľať nad se­bou. Treba pra­co­vať. As­poň tam sa cíti byť po­treb­nou. Nie­kedy do­konca ne­vy­hnut­nou. Tento po­cit je síce ilú­ziou, pre­tože za prácu je pla­tená a tým, že pra­cuje ni­komu ne­po­máha, av­šak na po­koji jej to ne­uberá.

Ko­lek­tí­vom ni­kdy ne­bola ob­ľú­bená. Jej po­vaha také čosi ne­do­vo­ľuje. Dr­zosť, prch­kosť a pria­mo­čia­rosť sú jej pre­káž­kou. Ne­ne­chá si ská­kať po hlave, i keby ju mali preto vy­ho­diť. Už už chcela dať vý­po­veď kvôli ne­ko­rekt­ným vzťa­hom za­mest­nan­cov na pra­co­visku, keď prišla ona.
largefoto: pic­ta­ram.com

Diev­čina ne­veľká vzras­tom, čo má ale vy­kom­pen­zo­vané inak. Usmie­vavé sl­niečko. Po­zi­tív­nou ener­giou priam srší. Bez­pro­stredná čer­ve­nov­láska, ktorá mení svety svo­jich blíz­kych k lep­šiemu. Pri­vá­dza ich k chuti ochut­ná­vať ži­vot veľ­kými šia­le­nými dúš­kami.

Slečna na D ne­tuší z akého dô­vodu ju toto milé stvo­re­nie oslo­vilo akoby sa po­znali roky ro­kúce. Možno z ľú­tosti. Možno zo sluš­nosti. Možno z akejsi vi­diny za­dos­ťu­či­ne­nia. Možno. Prav­de­po­dobne to už ni­kdy ne­zistí. Nie je treba.

Odo dňa ich stret­nu­tia uply­nulo zo­pár týž­dňov, diev­čina na D však vie, že je za­chrá­nená. Ktosi si ju vzal pod ochranné krídla. Vždy chcela mať ses­tru. Prišla až v ob­dobí do­spe­losti, no o to viac si ju dnes váži. Každý deň ďa­kuje ves­míru, že sa stretli. Všetko zlé je na­ko­niec na­ozaj na niečo dobré. Nie­kedy sa len treba  za­prieť a vy­dr­žať. Chce po­kra­čo­vať vo svo­jej ceste. Nie­len to. Má v pláne be­žať, mi­lo­vať a smiať sa. Túži žiť.

 

Ďa­ku­jem stráž­nym an­je­lom. Za to, že sú. Že si nás berú pod svoje krídla. Že po­má­hajú, smejú sa a plačú. Že sa sta­rajú o nás hrieš­ni­kov bez vý­hľadu na lep­šie zaj­trajšky. Uka­zujú nám svetlo na konci blu­diska tu­ne­lov a sú s nami vždy keď sme stra­tení, bez­branní a krehkí ako deti.

 

foto: na­po­le­on­four

Komentáre