Príliš veľa odpúšťam. Príliš veľakrát dávam druhé šance. Nechala som, aby mi ľudia (a zvlášť muži) ublížili znovu a znovu. Zakaždým, keď ľudia hovoria, že niečo ľutujú, verím im a súhlasím s ich ospravedlnením. Zakaždým, keď sa ospravedlňujú, beriem ich za slovo.
Druhé šance dávam ľudom, na ktorých mi záleží. Veľmi. Vo vzťahoch obzvlášť. Som asi príliš milujúci človek a mám rada lásku. Milujem, ak sa cítim milovaná a aj to, keď môžem milovať niekoho ja.
Odpúšťam, ale nie som hlúpa. Mám jemné srdce, ale viem kedy stačí a kedy má už sklamaní dosť.
Preto je čas, aby som odišla od muža, ktorý mi spôsobuje viac starostí ako radostí. Preto je čas, aby som odišla od muža, pri ktorom viac plačem ako sa usmievam.
Dala som mu nespočetne veľa šancí na to, aby to napravil. Aby mi naozaj ukázal, že ma miluje. Aby dokázal svoje ospravedlnenie skutkami. Aby mi ukázal, že svoje slová myslel vážne.
No nedám mu už šancu na to, aby mi znova ublížil.
Nedám mu šancu na to, aby mi znovu zlomil moje srdce. Kto ho má potom dávať dokopy? Pretože napriek tomu, koľko šancí som mu dala, nepolepšil sa. Nič sa z toho nenaučil. Nič z toho, čo som povedala, si nezobral k srdcu. Nevyrástol.
Nemôžem urobiť veľa. Všetko čo môžem urobiť, je to, že odídem.
Nemôžem ho mať znovu v mojom srdci, pretože viem, že by som sa len zbytočne trápila. Trápila by som sa a naďalej by som mu odpúšťala s tým, že sa polepší. No pravda je taká, že sa nikdy nepolepší. Aspoň nie pri mne.
Aj keď som v minulosti urobila veľa chýb, za ktoré teraz nesiem zodpovednosť, ďalšiu už neurobím. Nie je to fér, že ja dávam toľko veľa šancí a mne nikto nedá ani len tú druhú.
Drahá, nedávaj ľudom veľa šancí, ak vidíš, že sa vôbec nemenia. Tí ľudia ti za to nestoja.
