Ďa­ku­jem, že si bol..

Od za­čiatku som si mys­lela, že bol ten pravý. To, že ho znova uvi­dím, ma každé ráno ťa­halo z po­stele. To, že som vi­dela na tvári jeho úsmev, mi ve­delo zlep­šiť ná­ladu aj v ten naj­horší deň. Po­čuť jeho hlas, ma ve­delo vždy na­kop­núť vpred.

A zrazu od­išiel a ja som už vi­dela svet iný, ako bol svet s ním. Bála som sa kaž­dého no­vého dňa. Bála som sa, že ho znova uvi­dím a ne­zne­siem tú bo­lesť pri po­hľade do jeho očí. Bála som sa žiť ži­vot, v kto­rom on už na­ďa­lej ne­bude exis­to­vať. Bo­lel ma každý je­den ná­dych. Za­ne­chal iba veľkú prázdnu dieru v mo­jom vnútri, ktorá sa po čase za­čala uzdra­vo­vať a me­niť v jazvy.

Po­cho­pila som veci, ktoré by som bez jeho od­chodu ne­po­cho­pila. Mi­lo­vala som ho viac, ako on bol schopný mi­lo­vať mňa. Už sa nech­cem ni­kdy viac obe­to­vať pre prie­mernú lásku. Stále som si túto vetu vra­vela a v hlave si pre­hrá­vala jeho od­chod. Od­chod bez je­di­ného slova. Možno pravé to ma bo­lelo naj­viac, že mi ne­do­ká­zal nič po­ve­dať. Os­tal len úlo­mok zo mňa. Osoba s po­pá­le­nými ru­kami. No po­tom, som sa zo­dvihla a stala sa sil­nej­šou než ho­ci­kedy pred­tým. Tou, ktorá mu­sela spad­núť až úplné na dno, aby sa vy­škria­bala na­s­päť.

Te­raz tu sto­jím nová. Pri myš­lienke na neho, mi už viac ne­pa­dajú z očí slzy, pri roz­prá­vaní o ňom, sa mi už viac ne­tra­sie hlas. Zmizla všetka pred­stava o ňom. Z uší mi zmizli slová, ktoré mi vra­vel. Zmizli všetky otázky v mo­jej hlave. Po­cho­pila som, že nie­kedy sa mu­síme fakt skla­mať, po­pá­liť a spad­núť na úplné dno svo­jich vlast­ných síl. Mu­síme prísť o osobu, ktorá pre nás zna­mená celý svet, aby sme na­šli nie­koho, pre koho bu­deme my, ten naj­väčší po­klad na svete. Nie­koho, kto nás aj bez slov zo­be­rie ku hviez­dam. Nato sa oplatí ča­kať. Oplatí sa prejsť cez to všetko. Cez všetky klam­stvá, všetky slzy a fa­lošne lásky. Oplatí sa prejsť všet­kým s ne­správ­nym člo­ve­kom a ne­skôr stret­núť nie­koho, kto­rého srdce bude biť v rov­na­kom tempe ako to tvoje.

Dnes mu však ďa­ku­jem. V jaz­vách, ktoré vo mne za­ne­chal bude stále za­zna­me­naný náš prí­beh. V mo­jom srdci bude vždy za­pí­sané jeho meno. Ďa­ku­jem, že bol a bude mo­jou dô­le­ži­tou čas­ťou ži­vota. Kú­sok môjho srdca bude vždy pat­riť jemu. Aj na­priek všet­kému, bude vždy tvo­riť moje nové, lep­šie ja. Ďa­ku­jem za to, čo mi dal tým, že od­išiel. Bez toho by som ne­dos­tala oveľa šťast­nejší ži­vot…

Komentáre