Zvykli sme si žiť vo svete, kde mier bol po­va­žo­vaný za sa­moz­rej­mosť a vojny sme po­znali iba z ho­dín de­je­pisu. Dnes je všetko inak a si­tu­ácia u na­šich vý­chod­ných su­se­dov je toho dô­ka­zom. Mys­lím si, že ne­činné pri­ze­ra­nie sa a ro­zo­be­ra­nie si­tu­ácie ešte ni­komu ži­vot ne­za­chrá­nilo.

Týmto člán­kom nech­cem v ni­kom vzbu­dzo­vať hrôzu a pod­po­ro­vať strach. Nie som ten typ, ktorý sle­duje ve­černé správy alebo číta no­viny. Ne­mám rada veci, ktoré vo mne vy­vo­lá­vajú po­cit stra­chu a pri slove „vojna“ mi behá mráz po chrbte.

Mys­lím si, že aj na­priek tomu zlému, je tu oveľa viac dob­rého. Len akosi nám uka­zujú iba tie ne­ga­tívne ob­razy a člo­vek má po­tom po­cit, že dobro už vlastne ani ne­exis­tuje. Sna­žia sa nás pre­sved­čiť, že láska sa dávno vy­tra­tila. Ľu­ďom berú ná­dej. Tí, ktorí sle­dujú správy si mys­lia, že naj­čas­tej­šou prí­či­nou smrti je vražda alebo sa­mov­ražda. A pri­tom to tak nie je. Ni­kto vám ne­ukáže tých, ktorí zo­mreli pri­ro­dze­nou smr­ťou. Pre­tože to ne­vz­bu­dzuje v ľu­ďoch takú zve­da­vosť. Je to ako keď vy­trh­nete vetu z kon­textu a sna­žíte sa všet­kých pre­sved­čiť, že je to úplné.

Processed with VSCO with a9 preset

foto: thought­ca­ta­log.com

Dô­vod, prečo sa ve­nu­jem tejto téme je iný… Do­stala som správu od svo­jich tu­rec­kých pria­te­ľov. Pí­sali mi, že v ich meste skon­čil mier. Mier, ktorý tam vlastne ani ni­kdy ne­bol, pre­tože každý deň žili v oba­vách, kedy to za­siahne aj ich. A prišlo to. Útoky, ktoré so se­bou zo­brali mnohé ži­voty. V ich meste som istý čas po­budla, tak ako oni na na­šom ma­lom Slo­ven­sku.

 Vtedy som si uve­do­mila, že väč­šinu vecí, ktoré mám, vní­mam ako sa­moz­rej­mosť a za čo všetko som za­budla byť vďačná…

 

Som vďačná za to, že ve­čer ne­mu­sím za­spá­vať so stra­chom a ráno sa mô­žem v po­koji pre­bú­dzať.

Mám ro­dinu, ktorá pri mne stojí.

Keď vy­j­dem von, vi­dím krásnu slo­ven­skú prí­rodu a nie zde­mo­lo­vanú kra­jinu.

V na­šej kra­jine vládne mier.

Ne­mu­sím sa po­ze­rať na mŕtve telá, ktoré vy­vo­lá­vajú bez­ná­dej a smú­tok.

Ne­vi­dím tr­pieť deti.

Mô­žem žiť svoj ži­vot a mať svoje sny.

Ne­bo­jím sa, čo bude zaj­tra.

Moji najb­ližší a ľu­dia v okolí sú v bez­pečí, tak ako aj ja.

Ne­stra­tila som ná­dej.

Môj ži­vot nie je v ru­kách ľudí, ktorí si ne­uve­do­mujú, akú hod­notu vô­bec má ľud­ský ži­vot.

Moje prob­lémy sú v po­rov­naní s inými úplná ma­lič­kosť.

Slo­venky majú v očiach mu­žov hod­notu.

Naši muži sú mie­ru­mi­lov­nejší a majú úctu k žene.

To, čo mám a miesto, kde ži­jem je dar a nie sa­moz­rej­mosť.

Nič sa ne­vy­rovná krás­nej slo­ven­skej prí­rode a po­citu do­mova.

Na­miesto sťa­žo­va­nia sa na našu kra­jinu by sme si mali uve­do­miť, že nie je taká zlá, ako sa na ňu dí­vame. Hľa­dáme prob­lém tam, kde nie je. Na­učili sme sa biele ma­ľo­vať na čierno.

Vždy je tu niečo, za čo mô­žeme byť vďační. Tie najk­raj­šie veci sa skrý­vajú v ma­lič­kos­tiach.

foto: thought­ca­ta­log.com

Komentáre