Zvykli sme si žiť vo svete, kde mier bol považovaný za samozrejmosť a vojny sme poznali iba z hodín dejepisu. Dnes je všetko inak a situácia u našich východných susedov je toho dôkazom. Myslím si, že nečinné prizeranie sa a rozoberanie situácie ešte nikomu život nezachránilo.

Týmto článkom nechcem v nikom vzbudzovať hrôzu a podporovať strach. Nie som ten typ, ktorý sleduje večerné správy alebo číta noviny. Nemám rada veci, ktoré vo mne vyvolávajú pocit strachu a pri slove „vojna“ mi behá mráz po chrbte.

Myslím si, že aj napriek tomu zlému, je tu oveľa viac dobrého. Len akosi nám ukazujú iba tie negatívne obrazy a človek má potom pocit, že dobro už vlastne ani neexistuje. Snažia sa nás presvedčiť, že láska sa dávno vytratila. Ľuďom berú nádej. Tí, ktorí sledujú správy si myslia, že najčastejšou príčinou smrti je vražda alebo samovražda. A pritom to tak nie je. Nikto vám neukáže tých, ktorí zomreli prirodzenou smrťou. Pretože to nevzbudzuje v ľuďoch takú zvedavosť. Je to ako keď vytrhnete vetu z kontextu a snažíte sa všetkých presvedčiť, že je to úplné.

foto: thoughtcatalog.com

Dôvod, prečo sa venujem tejto téme je iný… Dostala som správu od svojich tureckých priateľov. Písali mi, že v ich meste skončil mier. Mier, ktorý tam vlastne ani nikdy nebol, pretože každý deň žili v obavách, kedy to zasiahne aj ich. A prišlo to. Útoky, ktoré so sebou zobrali mnohé životy. V ich meste som istý čas pobudla, tak ako oni na našom malom Slovensku.

 Vtedy som si uvedomila, že väčšinu vecí, ktoré mám, vnímam ako samozrejmosť a za čo všetko som zabudla byť vďačná…

Som vďačná za to, že večer nemusím zaspávať so strachom a ráno sa môžem v pokoji prebúdzať.

Mám rodinu, ktorá pri mne stojí.

Keď vyjdem von, vidím krásnu slovenskú prírodu a nie zdemolovanú krajinu.

V našej krajine vládne mier.

Nemusím sa pozerať na mŕtve telá, ktoré vyvolávajú beznádej a smútok.

Nevidím trpieť deti.

Môžem žiť svoj život a mať svoje sny.

Nebojím sa, čo bude zajtra.

Moji najbližší a ľudia v okolí sú v bezpečí, tak ako aj ja.

Nestratila som nádej.

Môj život nie je v rukách ľudí, ktorí si neuvedomujú, akú hodnotu vôbec má ľudský život.

Moje problémy sú v porovnaní s inými úplná maličkosť.

Slovenky majú v očiach mužov hodnotu.

Naši muži sú mierumilovnejší a majú úctu k žene.

To, čo mám a miesto, kde žijem je dar a nie samozrejmosť.

Nič sa nevyrovná krásnej slovenskej prírode a pocitu domova.

Namiesto sťažovania sa na našu krajinu by sme si mali uvedomiť, že nie je taká zlá, ako sa na ňu dívame. Hľadáme problém tam, kde nie je. Naučili sme sa biele maľovať na čierno.

Vždy je tu niečo, za čo môžeme byť vďační. Tie najkrajšie veci sa skrývajú v maličkostiach.

foto: thoughtcatalog.com