Ur­čite si sa už aj ty do­stala do si­tu­ácie, kedy ti nie­kto ub­lí­žil. Ne­zá­leží na tom, či to bol blízky člo­vek alebo úplne cu­dzia osoba. Od­razu máš po­cit, akoby ti do­tyčný há­dzal po­lená pod nohy. V pr­vej fáze príde smú­tok, po­tom príde hnev. U nie­koho je to opačne, no väč­šina ta­kýchto skla­maní sa končí od­pus­te­ním. Teda, za pred­po­kladu, že si sa roz­hodla ne­mí­ňať svoju ener­giu na hnev a roz­hodla sa da­nej osobe od­pus­tiť. 

Dlhý čas som si mys­lela, že ak nie­komu od­pus­tíme, dá­vame mu tým druhú šancu na ub­lí­že­nie. Je veľmi tenká hra­nica me­dzi „od­púš­ťam ti“ a „do­vo­ľu­jem, aby si mi znovu ub­lí­žil.“ Od­púš­ťa­nie si to­tiž vy­ža­duje veľkú dávku lo­ja­lity, em­pa­tie a sú­citu. Ak nie­komu tú­žiš od­pus­tiť, ale ne­vieš ako, sna­žíš sa v mysli ospra­vedl­ňo­vať jeho čin a po­cho­piť, prečo to uro­bil. Za­hŕňa to dlhý pro­ces, ktorý môže nie­kedy tr­vať aj roky.

Foto: pe­xels.com

Pat­rím me­dzi ľudí, ktorí od­púš­ťajú rýchlo a radi.

Ale vždy na­ra­zím na tú istú ba­ri­éru. Ako­náhle od­pus­tím, druhá strana si za­čne mys­lieť, že sa vlastne nič ne­stalo a po­kojne ud­rie ešte raz a sil­nej­šie. Tak si vra­vím…kde sa stala chyba? Prečo ak nie­kto, kto ma zra­nil a ja som mu od­pus­tila, nie je rád, že sa ne­hne­vám? Na­miesto vďač­nosti prahne po dru­hej šanci, kedy opäť za­ú­to­čiť.

Z času na čas strá­cam ná­dej a vra­vím si, že od­púš­ťa­nie nemá žia­den zmy­sel.

Mňa to stálo veľa se­ba­zap­re­nia a druhá strana si to vô­bec ne­váži. A od­razu sa do­stá­vam do za­ča­ro­va­ného kruhu. Pý­tam sa sa­mej seba – „Od­pus­tila som len preto, aby sa mi ten druhý po­ďa­ko­val? Alebo, aby si ma za­čal vá­žiť preto, aká som dobrá?“ Po­us­me­jem sa nad svo­jou vy­po­čí­ta­vos­ťou. Po­maly sa však do­stá­vam k zis­te­niu, že to ne­bolo sku­točné od­pus­te­nie.

Čo teda zna­mená sku­točné od­pus­te­nie?

Foto: pe­xels.com

Dô­le­žité nie je od­pus­tiť dru­hému to, čo nám uro­bil, ale od­pus­tiť SEBE, pre­tože sme do­vo­lili, aby sa k nám nie­kto sprá­val ta­kýmto spô­so­bom.

Ne­od­púš­ťaj jemu/jej. Za­čni se­bou. Od­pusť najprv sebe. Ak to na­ozaj do­ká­žeš, uro­bíš ob­rov­ský krok vpred. Ak si to už nie­kedy skú­šala, veľmi dobre vieš, aké ťažké je od­pus­tiť sama sebe. Znie to ba­nálne a jed­no­du­cho, ale je to jedna z naj­ťaž­ších vý­ziev, pred kto­rými sa mô­žeš ocit­núť.

Ak chceš, aby ťa od­pus­te­nie sku­točne oslo­bo­dilo, do­tyč­nej osobe sa po­ďa­kuj. Ne­mu­síš jej ďa­ko­vať do­slovne, stačí sa po­ďa­ko­vať len v mysli a pro­stred­níc­tvom svo­jich po­ci­tov voči nej. Za­čni vi­dieť ľudí, ktorí ti ub­lí­žili ako tvo­jich naj­lep­ších, ale zá­ro­veň najp­rís­nej­ších uči­te­ľov. Vždy si na nich spo­meň, keď sa do­sta­neš do po­dob­nej si­tu­ácie.

Foto: pexels.com

Foto: pe­xels.com

Vďaka úp­rim­nému po­ďa­ko­va­niu za po­ní­že­nie tvo­jej hr­dosti, bu­deš bliž­šie k po­cho­pe­niu toho, prečo ti to nie­kto uro­bil. Viac spoz­náš samu seba. Tvoje od­pus­te­nie bude trvalé. Už ni­kdy ne­bu­deš mať po­cit, že dru­hému dá­vaš šancu na ub­lí­že­nie. 

Od­pusť, aj keby sa o tom ten druhý ne­mal ni­kdy do­zve­dieť. Bez od­platy. Ne­zištne. Nič ne­ča­kaj na oplátku.

Na od­púš­ťaní je predsa najk­raj­šie to, že ro­bíš presne to, o čo ťa žiada tvoje srdce.

Urob to kvôli sebe. Za­slú­žiš si to.

Komentáre