Poznáš ten pocit, keď sa pristihneš pri tom, ako tvoja myseľ lieta v oblakoch? Je niekde na miestach, kde zablúdi, keď hľadá odpovede na otázky. Väčšinou ale na tie, na ktoré sama nevieš, či chceš poznať odpoveď. A tak sa vrátiš hlavou i nohami späť na zem.

Však každý takýto „úlet“ pre teba niečo znamená. Lebo ťa naučí niečo nové. Ukáže ti pohľad, ktorým si sa ešte doteraz nikdy nepozerala. Veď to určite poznáš aj ty, napríklad s takou láskou. Zrazu zistíš, že ju možno prirovnať k množstvu vecí. Že je možné ju nájsť vo všetkom, s čím sa bežne stretávaš. V tom, čo bežne robíš. A možno si to ani neuvedomuješ. Ale láska je naozaj všade. Pokiaľ ju chceš vidieť.

Veď spomeň si na ten pocit, keď vchádzaš do sprchy. Nepostavíš sa rovno pod miesto, z ktorého bude tiecť voda. Ale otočíš kohútikom a zvonku sa chvíľku pozeráš, ako tá voda tečie. Tak je to aj s láskou. Väčšinou len obďaleč stojíš a čakáš. Zisťuješ, či má zmysel sa do nej vrhať. Čo všetko ti môže dať a či ti dá práve to, čo od nej čakáš. To, čo v nej hľadáš.

Potom vojdeš dnu a zavrieš za sebou dvere. Ale neskočíš hneď pod vodu. Postavíš sa bokom a namočíš si jednu nohu. Pretože ani do lásky sa nevrháme strmhlav, ale postupne. Skúmame, aká je. A či nám chutí.

photo: favim.com

A nakoniec, keď už máš pocit, že je presne taká, ako si si vysnívala, tak sa do nej celá ponoríš. A necháš po sebe stekať každú jednu kvapku. Necháš ju prenikať úplne do seba. Do každého kúsku svojho tela. Aby si ju celú vnímala a mohla si ju vychutnať, tak sa otočíš a zdvihneš hlavu. Vtedy si uvedomíš, aká je krásna, a prečo všetci tak túžia milovať… A prosia, aby táto láska bola len pre nich…

Lebo láska je svetlo. Je tá najkrásnejšia z hviezd.

Ale tak „nádherne“ bolí. Vraj láska ubližuje. No to nezraňuje ona. Zraňujú ľudia, ktorí už nemilujú. Alebo nemilovali ešte vôbec. Lebo keď sa zamiluješ raz skutočne, tak jednoducho ten pocit nechceš stratiť už nikdy. Chceš s ním vstávať, chceš s ním zaspávať. Chceš s ním žiť…

No niekedy to inak zariadi život. Niekedy dvom proste nedopraje. Možno preto, že si z lásky ukrojili veľký kúsok a ostatní by im závideli, pretože nikto sa o tú svoju lásku nechce deliť. Každý ju chce mať len sebecky pre seba. A nevrav, že ty nie…

Keď som sa raz opýtala priateľa, čo by robil, keby mi zostávalo posledných pár dní života, tak mu tvár zaliali slzy. Očerveneli mu oči, zvráskavelo čelo a bez akejkoľvek hanby sa rozplakal. Veľmi ťažko hľadal slová, ktorými mi chcel opísať pocity zaplavujúce jeho telo.

photo: pinterest.com

Najprv vykríkol, že to NIE!, aby som nič také nevravela ani zo srandy, no potom sa rozplakal ešte viac. V rýchlosti sa mu všetko premietlo pred očami. Všetko to, čo sme spolu zažili. To, ako sme sa spoznali, ako sme sa spolu smiali, ako sme žili jeden pre druhého. Spomenul si na všetky tie krásne chvíle, ktoré nás robili takými šťastnými. A v tom momente si nedokázal spomenúť ani na jednu jedinú zlú. Vraj by sa mu zrútil svet a bál by sa, že už ho nikdy späť nepostaví.  

Chvíľku mi chcel vyčítať, že ako by som mu to mohla urobiť. Nechať ho tu samého. No potom si uvedomil, že o tom nikto nerozhoduje. Chytil ma za ruku a povedal, že by spravil všetko, čo by bolo v jeho silách, aby mi pomohol. Zobral by na miesta, ktoré som vždy túžila navštíviť a nepustil ma celý čas od seba. Hoci priznal, že by to bolo veľmi sebecké, ale chcel by každú jednu sekundu byť so mnou, aby si po zvyšok života pamätal, aké to bolo milovať ma.

Postupne sa upokojil a silno ma objímal. Držal ma tak pevne ako nikdy predtým. Ako by to bolo naozaj a on sa zľakol, že by som sa mu mohla navždy stratiť. A nič by už nemalo význam. Lebo vždy vravieval, že som pre neho smer. Či na juh a či na sever. Noci by boli zrazu dlhšie a rána temnejšie. Svet by stratil farbu a jemu by sa už nechcelo naň pozerať.

photo: favim.com

„Stratil by som proste všetko to, pre čo dnes žijem. Stratil by som svoj zmysel života. Stratil by som svoj šťastný koniec. Stratil by som ťa jednoducho skôr než by si si stihla uvedomiť, že by už na ničom nezáležalo, keby si tu nebola… A svet by bežal ďalej len zo zvyku…“