Po­znáš ten po­cit, keď sa pri­stih­neš pri tom, ako tvoja my­seľ lieta v ob­la­koch? Je nie­kde na mies­tach, kde za­blúdi, keď hľadá od­po­vede na otázky. Väč­ši­nou ale na tie, na ktoré sama ne­vieš, či chceš po­znať od­po­veď. A tak sa vrá­tiš hla­vou i no­hami späť na zem.

Však každý ta­kýto „úlet“ pre teba niečo zna­mená. Lebo ťa na­učí niečo nové. Ukáže ti po­hľad, kto­rým si sa ešte do­te­raz ni­kdy ne­po­ze­rala. Veď to ur­čite po­znáš aj ty, na­prí­klad s ta­kou lás­kou. Zrazu zis­tíš, že ju možno pri­rov­nať k množ­stvu vecí. Že je možné ju nájsť vo všet­kom, s čím sa bežne stre­tá­vaš. V tom, čo bežne ro­bíš. A možno si to ani ne­uve­do­mu­ješ. Ale láska je na­ozaj všade. Po­kiaľ ju chceš vi­dieť.

Veď spo­meň si na ten po­cit, keď vchá­dzaš do spr­chy. Ne­po­sta­víš sa rovno pod miesto, z kto­rého bude tiecť voda. Ale oto­číš ko­hú­ti­kom a zvonku sa chvíľku po­ze­ráš, ako tá voda te­čie. Tak je to aj s lás­kou. Väč­ši­nou len ob­ďa­leč sto­jíš a ča­káš. Zis­ťu­ješ, či má zmy­sel sa do nej vr­hať. Čo všetko ti môže dať a či ti dá práve to, čo od nej ča­káš. To, čo v nej hľa­dáš.

Po­tom voj­deš dnu a za­vrieš za se­bou dvere. Ale ne­sko­číš hneď pod vodu. Po­sta­víš sa bo­kom a na­mo­číš si jednu nohu. Pre­tože ani do lásky sa ne­vr­háme str­m­hlav, ale po­stupne. Skú­mame, aká je. A či nám chutí.

photo: fa­vim.com

A na­ko­niec, keď už máš po­cit, že je presne taká, ako si si vy­sní­vala, tak sa do nej celá po­no­ríš. A ne­cháš po sebe ste­kať každú jednu kvapku. Ne­cháš ju pre­ni­kať úplne do seba. Do kaž­dého kúsku svojho tela. Aby si ju celú vní­mala a mohla si ju vy­chut­nať, tak sa oto­číš a zdvih­neš hlavu. Vtedy si uve­do­míš, aká je krásna, a prečo všetci tak tú­žia mi­lo­vať… A pro­sia, aby táto láska bola len pre nich…

Lebo láska je svetlo. Je tá najk­rás­nej­šia z hviezd.

Ale tak „nád­herne“ bolí. Vraj láska ub­li­žuje. No to ne­zra­ňuje ona. Zra­ňujú ľu­dia, ktorí už ne­mi­lujú. Alebo ne­mi­lo­vali ešte vô­bec. Lebo keď sa za­mi­lu­ješ raz sku­točne, tak jed­no­du­cho ten po­cit nech­ceš stra­tiť už ni­kdy. Chceš s ním vstá­vať, chceš s ním za­spá­vať. Chceš s ním žiť…

No nie­kedy to inak za­riadi ži­vot. Nie­kedy dvom proste ne­dop­raje. Možno preto, že si z lásky ukro­jili veľký kú­sok a os­tatní by im zá­vi­deli, pre­tože ni­kto sa o tú svoju lásku nechce de­liť. Každý ju chce mať len se­becky pre seba. A ne­vrav, že ty nie…

Keď som sa raz opý­tala pria­teľa, čo by ro­bil, keby mi zo­stá­valo po­sled­ných pár dní ži­vota, tak mu tvár za­liali slzy. Očer­ve­neli mu oči, zvrás­ka­velo čelo a bez akej­koľ­vek hanby sa rozp­la­kal. Veľmi ťažko hľa­dal slová, kto­rými mi chcel opí­sať po­city za­pla­vu­júce jeho telo.

photo: pin­te­rest.com

Najprv vy­krí­kol, že to NIE!, aby som nič také ne­vra­vela ani zo srandy, no po­tom sa rozp­la­kal ešte viac. V rých­losti sa mu všetko pre­mietlo pred očami. Všetko to, čo sme spolu za­žili. To, ako sme sa spoz­nali, ako sme sa spolu smiali, ako sme žili je­den pre dru­hého. Spo­me­nul si na všetky tie krásne chvíle, ktoré nás ro­bili ta­kými šťast­nými. A v tom mo­mente si ne­do­ká­zal spo­me­núť ani na jednu je­dinú zlú. Vraj by sa mu zrú­til svet a bál by sa, že už ho ni­kdy späť ne­po­staví.  

Chvíľku mi chcel vy­čí­tať, že ako by som mu to mohla uro­biť. Ne­chať ho tu sa­mého. No po­tom si uve­do­mil, že o tom ni­kto ne­roz­ho­duje. Chy­til ma za ruku a po­ve­dal, že by spra­vil všetko, čo by bolo v jeho si­lách, aby mi po­mo­hol. Zo­bral by na miesta, ktoré som vždy tú­žila nav­ští­viť a ne­pus­til ma celý čas od seba. Hoci pri­znal, že by to bolo veľmi se­becké, ale chcel by každú jednu se­kundu byť so mnou, aby si po zvy­šok ži­vota pa­mä­tal, aké to bolo mi­lo­vať ma.

Po­stupne sa upo­ko­jil a silno ma ob­jí­mal. Dr­žal ma tak pevne ako ni­kdy pred­tým. Ako by to bolo na­ozaj a on sa zľa­kol, že by som sa mu mohla navždy stra­tiť. A nič by už ne­malo vý­znam. Lebo vždy vra­vie­val, že som pre neho smer. Či na juh a či na se­ver. Noci by boli zrazu dl­h­šie a rána tem­nej­šie. Svet by stra­til farbu a jemu by sa už nech­celo naň po­ze­rať.

photo: fa­vim.com

„Stra­til by som proste všetko to, pre čo dnes ži­jem. Stra­til by som svoj zmy­sel ži­vota. Stra­til by som svoj šťastný ko­niec. Stra­til by som ťa jed­no­du­cho skôr než by si si stihla uve­do­miť, že by už na ni­čom ne­zá­le­žalo, keby si tu ne­bola… A svet by be­žal ďa­lej len zo zvyku…“

Komentáre