Kde je tá is­kra, čo tu bola od sa­mého za­čiatku? Od úplne pr­vého stret­nu­tia a stále sa zväč­šo­vala. Čím sme si boli bližší, tým viac rá­stla. Bola tak mocná, akoby mala byť na­veky s nami. Ale ne­stalo sa. Re­a­lita zme­nila smer. A čo je s na­šou is­krou te­raz? Jed­no­du­cho zmizla a už tu viac nie je. Chcem ve­dieť kam, aby som sa mohla pre ňu roz­be­hnúť. Bez nej to nie je ono. Už to nie je to, čo bý­valo a zrejme už ni­kdy ani ne­bude.

Bez nej vy­ze­ráme ako cu­dzí ľu­dia. Ba hor­šie! Cu­dzí ľu­dia by na seba ne­boli takí zlí ako sme my…  Sme ako dve ub­lí­žené by­tosti, ktoré sa ne­majú radi a za žiadnu cenu sa ne­hod­lajú to zme­niť.

Ke­dysi to vy­ze­ralo tak krásne. Boli sme plní snov, tú­žob, ná­deje, šťas­tia, lásky, ob­rov­skej lásky a dnes? Je to len ig­no­rá­cia, ne­šťas­tie, pod­vody, klam­stvá a túžby za­bud­núť na všetko, čo ke­dysi bolo. Asi sa to bo­jím po­ve­dať na­hlas, ale… Je to ne­ná­visť. Ako rýchlo sme sa do­stali z bub­liny lásky k nie­čomu ta­ké­muto. Asi je to len malý krô­čik od seba a pri­tom po­city sú opačné. Všetky tie krásne veci pre­rástli do tak zlých… Mohli sme to do­pus­tiť?

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Keď ťa vi­dím tla­čia sa mi slzy do očí a búri sa vo mne chuť ob­jať ťa, ale všetko to mu­sím skrý­vať. Ne­mô­žem dať na­javo ani je­diný je­den cit ku tebe.

Prečo všet­kému na­stáva ko­niec? Vždy na­stane bod kedy sa niečo zničí. Viem, všetko sa raz skončí, ale vždy v tú ne­správnu chvíľu. Práve keď máme ten po­cit, že je to skvelé na­stane ko­niec.  Všetky tie po­city sa stali pres­ným opa­kom toho, čo sme cí­tili pred­tým. Ne­viem nájsť správnu od­po­veď, prečo sa to stalo a tak sa as­poň sna­žím na tom všet­kom nájsť niečo po­zi­tívne. Prí­liš sa mi to ne­darí. Je­diná vec, ktorá mi ob­čas zdvihne kú­tiky mo­jich pier je aku­rát tak spo­mienka na fotku dvoch ľudí, ktorí sa tak úp­rimne mi­lujú a sú šťastní. Lenže tí ľu­dia z tej fotky už dnes ne­exis­tujú a vlastne ani tá fotka.

Pri ta­komto skla­maní ma všetko kladné ob­chádzka veľ­kým ob­lú­kom. Tak mi po­vedz Pe­ter, ako to mám brať s úsme­vom?!

Komentáre