Čas je veľmi relevantný pojem. Keď si tak vezmeš, čím sú ľudia starší, tým majú pocit, že roky ubiehajú čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. Ja im tento názor nechcem vyvracať, patrí im, a svojím spôsobom si to myslím aj ja. Je tu však aj kúsok mojej duše, ktorý sa ide roztrhnúť preto, aby vykričal do sveta, že to tak nie je. Že to vníma inak. Že čas uteká zbytočne pomaly.
Moja duša chce rásť. Cítim to. Avšak je na tomto svete, ktorý je potláčaný hnevom a nenávisťou, na to dostatočný priestor?
Neviem… Možno je to ľuďmi, s ktorými sa stýkam. A možno je to miestom, na ktorom sa deň čo deň ocitám. Ozaj netuším, no viem, že chcem, že mám na to, aby som dosiahla niečo viac. Že môžem vidieť celý šíri svet, o ktorom mi každý vraví, že sa v ňom nestratím.
Je len otázkou času, kedy to dosiahnem. Kedy sa vymaním z toho stereotypu, v ktorom žijem a kedy sa stanem niekym novým. Chcem na ceste za ďalšou etapou môjho života stretnúť celkom iných ľudí. Niekoho, koho nebudem poznať desaťročie, ba dokonca necelé dva. Niekoho, kto môj život môže zmeniť bez ohľadu na to, ako dlho v ňom dominuje.
Chcem toho až tak veľa?
