Nie­kedy, keď sa dí­vam na staré filmy, mám po­cit, že som sa na­ro­dila v zlej dobe. Ženy sa mali (podľa mňa) oveľa lep­šie, pre­tože ne­mu­seli na seba ani zby­točne upo­zor­ňo­vať, alebo sa ob­na­žo­vať (ako to ro­bia mnohé ženy v dneš­nej dobe) a muži z nich boli ho­toví, vy­na­kla­dali oveľa viac úsi­lia, aby jej to aj pat­rične do­ká­zali.

Pri­znajme si to baby, máme rady, ak sa chlap snaží zís­kať našu po­zor­nosť tým, že sa správa ako gen­tle­man a robí gestá, ktoré nás po­te­šia. Nie­ktoré z nich by som chcela vrá­tiť späť.

A ktoré gestá by som chcela vrá­tiť späť?

Da­ro­va­nie kve­tov – či už na pr­vom rande, alebo po x ro­koch vzťahu len tak, ako po­zor­nosť, že na mňa muž myslí. Ktorú ženu by to ne­roz­ve­se­lilo?

Na­pí­sa­nie listu, alebo básne, kde chlap vy­jadrí svoje po­city, pre­tože v dneš­nej dobe pl­nej tech­no­ló­gii je vý­ni­močný jav, ak vám nie­kto na­píše hoci len te­le­fónne číslo na pa­pier a nie priamo do mo­bilu.

Po­zva­nie vonku osobne za­klo­pa­ním na dvere, nie sm­skou, alebo sprá­vou na fa­ce­bo­oku. Ani si ne­pa­mä­tám, kedy sa mi to na­po­sledy stalo, ak vô­bec nie­kedy. Pri­znám sa, asi by som bola najprv v mier­nom šoku, ak by sa mi to pri­ho­dilo v sku­toč­nosti, ale nie­ktoré šoky stoja za usku­toč­ne­nie milí páni.

Cho­de­nie stále na­čas (aj keď na mňa musí ča­kať) mi príde ako pre­jav toho, že sa na mňa do­tyčný teší a je ne­doč­kavý ma vi­dieť.

Rande na mieste, kde to nie je „otre­pané“, kde bu­deme viac osa­mote. Schôdzka v „me­káči“ alebo v ná­kup­nom cen­tre mi ne­príde ani tro­chu ro­man­tická. Chcem vi­dieť za­po­je­nie väč­šej kre­a­ti­vity, napr. taký pik­nik v parku, kde by sa mu­sel muž po­sna­žiť pri­pra­viť aj niečo malé pod zub.

Ot­vá­ra­nie dverí, či už pri vchá­dzaní do kina, re­štau­rá­cie, alebo na aute.

Ig­no­ro­va­nie te­le­fónu, keď je so mnou ako znak toho, že sa ne­nudí a že celú svoju po­zor­nosť ve­nuje len mne.

Skla­da­nie úp­rim­ných kom­pli­men­tov, pri kto­rých sa za­čer­ve­nám a ne­bu­dem ve­dieť, ako na ne re­a­go­vať, na­miesto zvr­h­lých ko­men­tá­rov s rôz­nymi na­ráž­kami.

Po­núk­nu­tie bundy, bez toho, aby som o to sama po­žia­dala, alebo aj na­priek tomu, ak ju od­miet­nem zo zdvo­ri­losti.

Od­pre­vá­dza­nie až k dve­rám, aby sa chlap ubez­pe­čil, že som došla do­mov v po­riadku. Je to milé, ak sa o mňa muž bojí a ne­odíde do­mov, do­kým mu ne­zav­riem dvere „pred no­som“, bez toho, aby niečo odo mňa oča­ká­val, pre­tože všetko má svoj čas a pravý gen­tle­man sa ni­kam ne­po­náhľa.

Ak po­vie priamo, čo si myslí, na­miesto hra­nia hry „há­daj na čo mys­lím“, ktorá je v dneš­nej dobe čo­raz viac po­pu­lárna.

Pý­ta­nie si po­vo­le­nia dať mi bozk je oveľa kraj­šie, ako keby mala na­stať trápna si­tu­ácia, v kto­rej by som sa ne­cí­tila po­hodlne a mu­sela by som zne­naz­dajky od­tiah­nuť tvár.

Po­ďa­ko­va­nie za rande na ďalší deň ako pre­jav úcty a toho, že naše stret­nu­tie neb­ral na ľahkú váhu.

Milé dámy, neb­rali by ste ta­kéto pre­javy zdvo­ri­losti aj dnes? Ja áno, hoci ne­mu­sím mať gen­tle­mana pri sebe každý deň, ale pre­ja­ve­nie zá­ujmu a úcty ta­kýmto spô­so­bom raz za čas po­teší ur­čite každú ženu. Chlapi, skúste si spo­me­núť na ma­lič­kosti, ktoré ju uro­bia šťast­nou a uvi­díte, že vám bude kvit­núť pred očami. Sprá­vajte sa k žene ako k po­kladu, pre­tože tým ona je a pravý gen­tle­man to do­káže pat­rične oce­niť.

foto: Mo­suno

Komentáre