Meno Ce­leste Riz­vana Buc­kin­gham je už samo o sebe exo­tické, tak isto ako aj ona a jej osob­nosť. Ur­čite si už o tejto mla­dej a ta­len­to­va­nej deve niečo po­čula, pre­tože je to v pr­vom rade spe­váčka, no tak­tiež sa ob­ja­vila aj v nie­kto­rých he­rec­kých ro­lách.

Ce­leste na sebe pra­cuje azda po všet­kých sme­roch a roz­hodne ne­za­háľa. Jej cie­ľa­ve­domý po­stoj ju po­súva stále vpred, no pri­tom zo­stáva stále pevne no­hami na zemi. Svoju spe­vácku ka­ri­éru od­štar­to­vala v hu­dob­nej sú­ťaži Su­pers­tar, kde sa jej ot­vo­rilo hneď nie­koľko no­vých ciest, kam sa vy­brať. Ona si vy­brala práve túto, nie­kedy nie naj­ľah­šiu cestu, no si­tu­ácie zvláda s nad­hľa­dom a stále po­zi­tív­nym po­sto­jom.

Nech sa jedná o čo­koľ­vek, Ce­leste sa vždy snaží o to, aby aj z tých naj­ťaž­ších si­tu­ácií vy­ťa­žila to naj­lep­šie. V roz­ho­vore sa tak­tiež mô­žeš do­čí­tať aká je ro­man­tička, čo bolo jej snom v mi­nu­losti, čo iné ok­rem spevu by si ve­dela v bu­dúc­nosti pred­sta­viť ro­biť a mnoho iných zau­jí­ma­vých vecí. Ak ťa niečo z toho zau­jalo a chceš sa do­zve­dieť viac, tak sa mô­žeme rovno vr­hnúť nato.

Ako všetci veľmi dobre vieme, tvoja spe­vácka ka­ri­éra sa za­čala v ta­len­to­vej sú­ťaži Su­pers­tar. Roz­hodla si sa pre túto sú­ťaž sama alebo ťa pre­svied­čalo oko­lie, aby si sa jej zú­čast­nila?

Ja som to vlastne mala tak, že ja som chcela, keď som po­čula, že sa mô­žem zú­čast­niť v tých pät­nás­tich. Ale pô­vodne mi to od­po­rú­čal člo­vek, s kto­rým som stretla ná­hodne a po­tom som s ním pro­du­ko­vala osem ro­kov. Jeho otec bol do­konca pa­cient môjho ocina, takže ná­ho­dou, len tak na náv­števe po­čul, že spie­vam a po­ve­dal, že som ši­kulka, že či by som to ne­vys­kú­šala. A tak po­tom som už bola taká na­ka­zená, že ten ná­pad je su­per, a vtedy som sa vlastne vďaka tomu pri­hlá­sila do Su­pers­tar.

Za­hliad­nuť sme mohli aj to, že už ako malá si si po­spe­vo­vala, čiže spev ťa lá­kal už od­ma­lička?

Ja som spie­vala od­jak­živa. Do­konca som vraj spie­vala skôr, ako som roz­prá­vala. Ja som strašne šuš­lala, keď som bola malá. Vlastne ten spev bol ako keby pre mňa jed­no­duchší, lebo tam som ne­mu­sela až tak vy­slo­vo­vať. A zá­ro­veň tým, že som cho­dila na ho­diny spevu, som pre­ko­nala to šuš­la­nie. Takže už to ne­mám vďaka tomu, cho­dila som na tré­ning.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Tvoja ses­tra je tak­tiež veľmi ta­len­to­vaná. V det­stve ťa brala ako vzor, res­pek­tíve išla si jej prí­kla­dom a učila si ju nie­ktoré veci ako jej star­šia ses­tra?

Iró­niou je práve to, že ona ma podľa mňa na­učila oveľa viac, ako ja ju. Ale dú­fam, že ma má za vzor.

Ve­dela by si si pred­sta­viť ve­no­vať sa nie­čomu inému ako je spev?

Áno, áno. Ja by som žila tou hud­bou až do smrti, to zas áno. Ale dajú sa ro­biť aj iné práce pop­ri­tom, alebo vy­me­niť si to a vždy spie­vať pre seba. No ve­dela by som si pred­sta­viť pra­co­vať s deťmi. Či už v rámci toho, že by som učila, po­má­hala alebo lie­čila, tak to by ma veľmi ba­vilo a na­pĺňalo.

Za­zrieť sme ťa mohli aj v nie­kto­rých he­rec­kých ro­lách. Ako si sa do­stala k svo­jej pr­vej skú­se­nosti s he­rec­tvom?

Ja som hrala ako malá alebo teda, keď som bola pu­ber­ťáčka. V tých dva­nás­tich, tri­nás­tich som za­čala mať veľký zá­u­jem o mu­zi­kál. Do­konca pô­vodne môj sen bol spie­vať v mu­zi­kály na Bro­adwayi a po­tom som zis­tila, že vlastne rad­šej skla­dám svoje veci a spie­vam ich. Takže po­tom sa to pre­ho­dilo. Ale ja som hrala v mu­zi­ká­loch, keď som mala vše­li­jaké tie tá­bory alebo po škole. Moja prvá, taká na­ozaj­stná he­recká rola, bola prin­cezná v roz­právke: „Láska na vlásku“. Vtedy keď ma oslo­vili, že ma teda chcú, tak som sa veľmi po­te­šila. Bol to úžasný zá­ži­tok. Mys­lím, že lep­šie člo­vek ne­môže za­čať, keď si nie­kto môže za­hrať prin­ceznú.

Na Slo­venku si veľmi úspešná a žia­daná. V za­hra­ničí sa ti darí tak­tiež. Na­priek tomu sto­jíš no­hami pevne na zemi a pô­so­bíš pri­ro­dze­ným skrom­ným doj­mom. Práve to si na tebe fa­nú­ši­ko­via veľmi ce­nia. Ne­ule­tela si nie­kedy do iného sveta? Pri ta­kom ná­tlaku a zá­ujme je veľmi ťažké ne­mať hlavu ob­la­koch.

Ur­čite. Ur­čite som mala svoje aro­gantné ob­do­bie. Ne­viem či do­slova aro­gantné, ale mala som to ob­do­bie, keď som si do­vo­ľo­vala. Zrazu som bola ne­zod­po­vedná voči svo­jej práci a voči ľu­dom, s kto­rými som spo­lu­pra­co­vala. Ale ne­bolo to spra­vod­livé, to sa ne­patrí. Av­šak na dru­hej strane som mala ľudí, ktorí ma hneď stiahli dole a zem. Takže to ob­do­bie ne­bolo veľmi dlhé.

Vy­stu­pu­ješ pred veľ­kým množ­stvom ľudí, čo je veľká zod­po­ved­nosť a zá­ro­veň nie­kedy aj zá­ťaž z hľa­diska ner­vo­zity. Ako si ju zvlá­dala pri pr­vých vy­stú­pe­niach?

To bolo len otáz­kou času a zvyku, a to sa podľa mňa nedá pre­ko­nať za deň alebo ani za me­siac. A zá­ro­veň si mys­lím, že člo­vek sa musí mať rád a ve­riť si. Sa­moz­rejme sa zlep­šo­vať, pre­tože čím člo­vek robí lep­šie svoju prácu, tak si viac verí. A keď si viac verí, tak sa me­nej bojí. Takže do­slova to fakt bolo iba o tom, aby som sa čo­raz viac zlep­šo­vala v speve, čo sa sna­žím stále, keď vy­stu­pu­jem. Zá­ro­veň som sa za­čala mať viac rada. Mys­lím si, že lásku ve­no­vať sebe, nie je vô­bec zlé. To nie je otázka na­mys­le­nosti. Toto je podľa mňa veľmi dô­le­žité. A hlavne pre ženy. Od žien sú väč­šie oča­ká­va­nia, aj čo sa týka fy­zic­kej krásy. Ja mô­žem po­ve­dať, že až te­raz sa mám sku­točne rada taká, aká som a ne­vy­čí­tam si veci, ktoré by som si ke­dysi vy­čí­tala. Nie je to jed­no­du­ché. Treba sa to na­učiť a treba si to každý deň pri­po­me­núť. To nie je len tak, že raz sa to člo­veku po­darí a po­tom to tak už ostane celý ži­vot. To sa stále mení.

Ak by si niečo mohla vrá­tiť späť, tak by si to spra­vila? Alebo si zás­tanca toho, že všetko sa deje tak, ako sa má?

Všetko sa deje tak, ako sa má. To mi ho­vo­ril je­den môj veľmi dobrý ka­ma­rát a bý­valý pria­teľ: „Tak asi to tak malo byť“.

Máš ne­jaké ži­votné motto, kto­rým sa ria­diš alebo ťa po­súva vpred?

„Life is too short to be an­gry.“ Ži­vot je prí­liš krátky na to, aby sme sa hne­vali, pre­tože z hnevu idú všetky tie zlé emó­cie a zá­ro­veň si na­vzá­jom sami sebe ub­li­žu­jeme. Preto sa ne­rada hne­vám a zá­ro­veň sa sna­žím hne­vať čo naj­me­nej.

Stret­núť ťa v zlej ná­lade je tak­mer ne­re­álne. Je niečo, čo ťa stále pre­svedčí o tom, že je ži­vot krásny, no zá­ro­veň rýchly a na smú­tok nie je čas?

Haha. Vieš čo, na smú­tok treba mať čas, ale ten správny čas. Treba ve­dieť spra­co­vať tú si­tu­áciu ne­jak tak, pre­tože ni­kto sa tomu ne­do­káže vy­hnúť, žiaľ, ži­vot je taký. No na dru­hej strane, ja som stále po­zi­tívna aj preto, že mám takú po­vahu od­jak­živa, ale zá­ro­veň na tom pra­cu­jem. Hľa­dám to krásne aj v tých naj­hor­ších si­tu­áciách. Sna­žím sa a vi­dím to pekné aj na tom naj­hor­šom. Mys­lím si, že je to otázka vní­ma­nia. Vieš presne, aké oku­liare si dáš ráno na oči.

Ako by si sa čo naj­struč­nej­šie opí­sala jed­nou ve­tou?

Roz­dá­vač lásky a zá­ro­veň veľa, veľa bl­bostí, haha. Ja som šia­lená a mi­lu­júca. Asi práve to je pre mňa tak naj­viac cha­rak­te­ris­tické.

Za akú tvoju vlast­nosť si naj­rad­šej a na­opak, ktorú by si naj­rad­šej vy­ra­dila?

Bola by som rada, keby som bola tr­pez­li­vej­šia. Ne­viem ča­kať na veci. Učím sa to a zlep­šu­jem sa v tom. Zá­ro­veň si mys­lím, že som sa už zlep­šila, ale stále som ne­tr­pez­livá. Stále rýchlo ute­kám cez ten ži­vot a strašne mi to beží, lebo si ne­viem po­čkať a užiť si chvíľu takú, aká je. To by som u seba rada nie­kedy zme­nila. A čo mám na sebe naj­rad­šej? Viem si asi s ho­ci­kým po­ke­cať a zá­ro­veň viem mať asi skoro kaž­dého rada. Ne­musí byť každý naj­lepší ka­ma­rát, sa­moz­rejme, ale vi­dím kaž­dého člo­veka v dob­rom.

Čo ty a láska? Si skôr dievča, ktoré po­te­šia kvety a ne­jaké ro­man­tické miesto s vý­hľa­dom na hviezdy, alebo si skôr re­a­lis­tka a rad­šej si s pria­te­ľom záj­deš do kina na ne­jaký akčný či dob­ro­družný film?

Ja som čistý ro­man­tik, haha. Ja vše­obecne ne­mám rada dar­čeky. Mne to strašne vadí, keď mi chlap kúpi ne­jaký dar­ček. Do­konca kvety. Príde mi to také, že načo mi niečo ku­puje. Ale sa­moz­rejme to ne­mys­lím tak, že je to blbé. Ce­ním si to, no mne stačí, že sa na mňa pekne po­zrie alebo po­vie niečo milé.

Čo sa týka módy, mô­žeme vi­dieť, že sa o ňu zau­jí­maš a sku­točne ti pri­stane skoro všetko. Kde na­be­ráš in­špi­rá­ciu?

Ďa­ku­jem. Vieš čo, tak ako sa cí­tim. Sna­žím sa ob­lie­kať na svoju po­stavu. Ja mám chudé nohy a ši­roké boky, ako sa ho­vorí u nás v irán­skej ro­dine, haha. To je aj irán­ska ge­ne­tická vlast­nosť. Takže ja sa ob­lie­kam podľa svo­jej po­stavy, aby som sa cí­tila vo všet­kom dobre a zá­ro­veň aj podľa toho, ako sa cí­tim cez deň. Keď mám ve­selší deň, tak som fa­rebná a keď mám taký po­koj­nejší deň, tak som v ta­kých tmav­ších alebo v ta­kých jed­no­duch­ších far­bách.

Si veľmi úspešná tvár na Slo­venku a svoje ciele na­sle­du­ješ poc­tivo. Veľmi často sa mô­žeme stret­núť s tým, že si ľu­dia mys­lia, že na niečo ne­majú, tak to zvyknú vzdá­vať. Čo by si chcela od­ká­zať ľu­dom, ktorí chcú v ži­vote niečo do­siah­nuť, no bráni im v tom strach z ne­ús­pe­chu?

Verte si, majte sa radi a áno nie­kedy si po­vieme, že nie sme do­sta­točne dobrí. Vždy bude nie­kto lepší, krajší, ši­kov­nejší a áno bude! Svet je ob­rov­ský a je veľa ľudí na pla­néte, ale to ne­zna­mená, že sa ti to ne­môže po­da­riť. Po ce­lom svete je mi­lión spe­vá­čok, ktoré sú úspeš­nej­šie a kraj­šie ako ja, no keby som si ho­vo­rila toto každý deň, tak sa ne­dos­ta­nem ni­kde.

Komentáre