V je­den krásny letný deň,  ktorý by bola škoda pre­se­dieť doma, som sa roz­hodla, že si s mo­jou dcér­kou uži­jeme a pôj­deme si sad­núť k ja­zeru. Tak som zba­lila ca­ky­paky, po­sa­dila ju do ko­čiara a hor sa za dob­ro­druž­stvom. Bolo to ne­sku­točné! Lo­retka se­dela vo svo­jom tá­toši, roz­dá­vala úsmev na všetky strany. Letný vá­nok jej roz­vie­val go­lie­rik na mod­rých ná­mor­níc­kych ša­toč­kách a ona si od sa­mej spo­koj­nosti brb­lala svo­jou „bá­bät­kov­či­nou“. Slnko úžasne hrialo kožu aj dušu, ob­laky mali kaž­dého v paži a išli si svo­jím sme­rom, listy na stro­moch sa krú­tili ako vá­nok hral, no jedna bá­seň.

30374329001_381e33902e_k

foto: thought­ca­ta­log.com

Zrazu ma z mo­jej nad­ne­se­nosti vy­ruší menší ná­raz. „Ni­kol! Och, pre­páč, ne­vi­del som ťa“. Áno, usmiala som sa, to je Ben­ja­mín, večne upo­náh­ľaný Ben­ja­mín, vždy po­ze­ra­júci do mo­bilu, ute­ka­júci na po­slednú chvíľu na ro­bot­nícky au­to­bus, aby ťa­hal ďal­šiu 16ku, pre­tože si chce kú­piť novú hra­ciu zo­stavu, ktorá mu bude stáť o me­siac za­pad­nutá pra­chom v rohu obý­vačky. „Máš sa? Pre­páč, po­náh­ľam sa, mu­sím ísť do práce, ešte stále ne­mám za­ro­bené  na tú zo­stavu, tak čau!“ Ne­stí­ham ani od­po­ve­dať a už ho niet. Vô­bec ma to ne­za­sko­čilo, to je celý on!

Večne sa nie­kam po­náhľa. A väč­ši­nou preto, lebo si za­rába ma niečo, čo ho rýchlo omrzí, no po­tom nájde zas niečo nové a stále do­kola hrá tá istá pes­nička. A to ma do­nú­tilo za­mys­lieť sa.

Väč­šina ľudí v sú­čas­nom mo­der­nom svete fun­guje strašne rýchlo. Rýchlo sa chystá do práce, lebo za­spala. Rýchlo sa po­náhľa z práce, aby vy­z­dvihla deti z dru­žiny. Rýchlo beží do­mov, aby na­va­rila, spra­vila s deťmi úlohy. Zrazu je tu ve­čer a vr­chol bla­že­nosti pri po­ze­raní te­le­víz­nych no­vín uka­zu­júce okrad­nu­tých dô­chod­cov a ža­bo­my­šie vojny v par­la­mente. Po­tom ide spať, no van­kúš je po­sy­paný myš­lien­kami na to, že dcéra chce nový ip­hone a musí kvôli tomu ísť cez ví­kend do práce.

rfgo9b_or4g-myles-tan

foto: thought­ca­ta­log.com

Ľu­dia za­budli žiť. Za­budli na čaro prí­tom­nosti. Stali sa ot­rokmi mo­der­nej doby, ktorá ľu­ďom tlačí ka­le­ráby do hláv, že po­tre­bujú veci, ktoré budú aj tak one­dlho out a čo je out, to sa ne­nosí.

Ho­vo­rím, nie! Keď bu­dem umie­rať, nech­cem mys­lieť na to, čo som mala, pre­tože aj keď ma po­cho­vajú so su­per-hy­per dra­hým mo­bi­lom vo vačku, na dru­hom svete si ho aj tak ne­uži­jem. Nech­cem raz za­sta­viť a uve­do­miť si, že ži­vot som pre­mr­hala hon­bou za pre­zle­če­ným šťas­tím.

Pri po­hľade na Ben­ja­mína som si uve­do­mila, že ži­vot po­núka aj lep­šie veci ako sú tie ma­te­riálne. Zem a ži­vot nám na­de­lili oveľa lep­šie veci! Proste za­stav a uve­dom si. To čaro… Nád­herné čaro prí­tom­nej chvíle. Že dý­chaš, každý ná­dych ti dodá nád­hernú ener­giu plá­va­júcu v tvo­jich pľú­cach. Že krá­čas na dvoch zdra­vých no­hách ne­sú­cich ťa kam si len zmys­líš. Že máš oči, kto­rými vi­díš všetky krásy sveta. Len ich ot­vor a po­ob­ze­raj sa! Že si sa do­stala k to­muto článku, ktorý si mô­žeš čí­tať v kľude z tvojho do­mova.

Mi­lu­jem silu prí­tom­ného oka­mihu. Aj ja som žila rýchlo, ale keď som si po­lo­žila otázku, či chcem tak žiť, po­ve­dala som si veľké NIE! Od­vtedy, keď idem spať, po­ďa­ku­jem sa za pre­žitý deň. Že som vô­bec vstala, že mô­žem v po­koji vedľa dcéry za­spá­vať. Že si lí­ham na­je­dená, ospr­cho­vaná a vo svo­jom úžas­nom úto­čisku, do­move. Mám toto, pre nie­koho je to nič, ale mys­lím si, že práve to je všetko čo člo­vek po­tre­buje. Keď má po­zi­tívnu myš­lienku na ra­dosť zo sú­čas­ného oka­mihu, väč­šieho daru niet 🙂

pexels-photo

foto: pe­xels.com

Komentáre