Pred rokmi som sa za­mi­lo­vala do muža, o kto­rom som si mys­lela, že je úplne iný ako ja. Ja, malé, hanb­livé dievča, ktoré ne­malo po­maly žiadne skú­se­nosti s mužmi. On tvrdo­hlavý, chladný chlap, ktorý ne­us­tále chcel, to, čo ne­mal. Celý ži­vot som sa mu sna­žila uká­zať, že dobro exis­tuje. Že to dobro vi­dím v ňom, že sa mi páči presne taký aký je, že ho nech­cem zme­niť, ale on ni­kdy ne­ro­zu­mel prečo to ro­bím. Prečo ostá­vam i keď by som dávno mala ísť a najmä prečo ostáva on sám. Po všet­kých od­cho­doch a ná­vra­toch som sa pre­stala už pý­tať, či je toto ne­jaká zvláštna ukážka toho, že nám na sebe zá­leží alebo sme si len zvykli. Pop­ravde som celý ži­vot tú­žila len aby os­tal, aby odo mňa ne­us­tále ne­ute­kal a ak áno, aby sa už ne­vra­cal. A najmä, aby dal meno tomu, čo je me­dzi nami. Ve­dela som, prečo ho mám rada, prečo ho po­va­žu­jem za fé­ro­vého muža, ale jeho ne­us­tále “ ne­viem “ ma do­viedlo k po­citu, že som len náh­rada za všetky ženy, s kto­rými mu to ne­vyšlo. A tak som re­zig­no­vala.

Ve­dela som, že byť dob­rou že­nou sa v tomto svete ne­vyp­láca a tro­chu som za­čala mať po­cit, že po ta­kej žene ani muži ne­tú­žia. Muži tú­žia po že­nách, ktoré ne­pre­mýš­ľajú veľa, sú viac spon­tán­nej­šie a najmä ne­rie­šia. Ne­pat­rila som do tejto ka­te­gó­rie a ne­pat­rili tam ani moje pria­teľky. Každá z nás tú­žila po nie­kom, kto by nás mal rád preto, aké sme. Veľké gestá boli pre nás lac­nými a pre tie malé by sme uro­bili čo­koľ­vek. Ale ne­us­tále tu boli tie ženy, pri kto­rých sme sa cí­tili také ma­ličké i na­priek tomu, že sme ve­deli, že je to spô­so­bené na­šou stra­tou se­ba­ve­do­mia. A ešte tí muži, ktorí sa ohŕňali, že chcú dobrú ženu a keď ju mali, ne­ve­deli čo s ňou. Ako ju mať a pri­tom jej ne­ub­lí­žiť?

Se­deli sme v ka­viarni. Oproti mne se­dela moja pria­teľka, ktorá mi po­ve­dala :

– Ja to ne­chá­pem. Mne po­ve­dal, že som je­diná, ktorú mi­lo­val a o pár me­sia­cov zis­tím, že sa vláči s naj­väč­šími štet­kami z mesta. Toľko pek­ných vecí sme spolu za­žili a on ma vy­mení za ne­in­te­li­gentnú ženu, ktorá ani ne­vie, kto bol Slád­ko­vič a je­diné o čo sa zau­jíma je, koľko špi­rál jej treba kú­piť, aby mala dlhé mi­hal­nice. Tento svet je chorý. – po­ve­dala jed­ným dy­chom a ja som na ňu po­ze­rala, a bola som vďačná za tie čisté duše, čo os­tali, čo ešte sú.

foto: na­po­le­on­four.com

Dlho som si mys­lela, že naj­väč­šia strata, ktorú člo­vek môže mať je tá, že nie­koho stra­títe. Po všet­kých skla­ma­niach, ktoré sa odo­hrá­vajú okolo mňa som po­cho­pila, že je­diná naj­väč­šia strata je, keď stra­títe seba. Keď stra­títe svoju hr­dosť, dôs­toj­nosť, svoju úctu kvôli nie­komu inému. Keď sa za­čnete po­rov­ná­vať so že­nami, ktoré vám ne­sia­hajú ani po päty, keď na­silu v ži­vote ne­chá­vate člo­veka, ktorý pri vás nechce byť s na­iv­nou pred­sta­vou, že sa niečo zmení. Keď tú­žite pre­sved­čiť nie­koho, že za to sto­jíte. Ak by ste si boli istí sami se­bou, ne­pot­re­bu­jete ni­koho pre­svied­čať. Bu­dete krá­čať ži­vo­tom  s ot­vo­re­nou ná­ru­čou, pri­jí­mať a za­tvá­rať, mi­lo­vať a tú­žiť a najmä osta­nete čis­tou du­šou v tomto ska­ze­nom svete.

 

foto: thougt­ca­ta­log.com

Komentáre