Ostali sme každý sám. Bez náznaku návratu. Bez nádeje opätovného spojenia našich duší, ktoré vedeli tak krásne tancovať. Vedeli sme to od začiatku.
Bojím sa a mám strach. Mám strach, že na teba zabudnem, že ty zabudneš na mňa a bude ti lepšie niekde inde.
Mrzí ma to všetko, viem, že si spravil pre nás a náš vzťah všetko, čo si mohol. No aj tak. Nebolo nám to súdené a ty to vieš viac, ako ktokoľvek iný. Naše miesta vedľa seba boli zaplnené. Inými. Spojili nás len náhody a my sme tomu naivne verili, že je to naše. Že tá cesta je určená nám, až do konca.
Príbeh, ktorý nebol náš.
Ako veľmi sme sa mýlili. Prehliadali sme všetky prekážky v nádeji, že sú to len skúšky ako každé iné. Prehliadali sme pohľady, náznaky, reči okolia. Až dovtedy, kým sme zistili, že mali naozaj pravdu a naša rozdielnosť bola veľmi veľká. Až tak, že všetko sa obrátilo proti nám. A nakoniec aj my sami. Voda s ohňom a zem s vetrom nedokázali byť spolu ani sekundu. Naše objatia sa stali chladnými, naše dotyky prestali hriať. Náš pohľad sa odvracal a naše pery sa nechceli spájať.
Zostali sme sami vedľa seba stáť a vedeli, že kroky povedú každého iným smerom. Nebránili sme sa. Tá cesta nebola pre nás. Bola len spoločná, na pár chvíľ. Aby sme zistili, že milovať dokážeme. Otvoriť sa jeden druhému a ukázať mu aj tie najtemnejšie zákutia našej duše. Že sme neostali zatrpknutí ani necitliví, aj po tých všetkých sklamaniach, ktoré nám trieštili srdcia a robili hlboké jazvy.
Tá cesta bola o tom. Znova nájsť v sebe odvahu a skúsiť to. Odhaliť sa donaha aj s rizikom ďalšej rany. Pocítiť v sebe tie hrejivé a krásne pocity, čo nás dokázali vyviesť aj z tých najhrozivejších miest. A začať milovať viac, ako kedykoľvek predtým. Dôverovať si navzájom a byť si oporou. A to všetko sme dokázali. To všetko sme sa jeden od druhého naučili. A tam to všetko aj skončilo. Ďalej sme už nemali kam ísť. Všetko potrebné sme sa naučili. Už niet čo dávať, už nie je čo brať.
Zbohom, láska.
Je to koniec. Nebola to rozprávka, tie predsa končia šťastne. Nie, bol to jeden príbeh plný odvahy a znovunájdenia cesty k sebe. V tých najtemnejších okamžikoch, kedy sme to potrebovali sme sa našli. A teraz, keď je to už preč, je čas sa rozlúčiť. Dať si zbohom. Poďakovať si za to, že sme mohli byť súčasťou tohto príbehu, ktorý možno raz, za niekoľko rokov budeme rozprávať aj svojim deťom. A kedy nám spomienka na nás privodí úsmev a snáď nikdy nezabudneme.
Buď zbohom. Dal si mi veľa, dal si mi seba, a prosím, nezabudni na mňa a ja ti sľúbim, že nezabudnem na teba.
