Keď som sa mala v treťom semestri na magistrovi rozhodnúť, či ísť na výmenný pobyt alebo skúsiť stáž v zahraničí, rozhodla som sa pre to druhé. Keď som však doma povedala, že moja destinácia bude Vietnam, to sa už s takým pochopením nestretlo. Prečo sa ja trepem tak ďaleko, čo nemám dosť príležitostí doma alebo v Dánsku, kde som študovala? Ja sama dievča do takého nebezpečného sveta – vo Vietname je vojna, budem tam jesť psy a ryžu a možno prídem aj živá. Aj napriek tomu som, hoci s plačom a s neuveriteľným strachom, nastúpila do lietadla.foto: autor

Vystúpila som v Ho Chi Minh City. V tom momente som po asi 30 hodinách bez spánku mala pocit, že sa nachádzam presne v tých šialených videách, ktoré som videla na Youtube pre odchodom. Milión motoriek, ja si tam stojím jak princezná a chcem prejsť cez cestu, ľudia na mňa pozerajú, dávajú mi svoje telefónne čísla, aby som bola ich kamarátka, vedľa mňa na prechode stojí kohút a pozerá na mňa tiež. Jednoducho som bola pri svojich 160 centimetroch a blonďavých vlasoch maximálne nepriehľadnuteľná.

foto: autor

Prvý deň v práci som sa stala celebritou, kamarátka som bola hneď s každým a počet mojich priateľov a lajkov na Facebooku rástol. No mimo Facebooku to bolo trošku ťažšie, keďže jazyková a kultúrna bariéra tam bola často veľká. Keď mi vietnamská kamarátka povedala, že so mnou pôjde na plaváreň, ale v nedeľu ráno o deviatej, radšej som si vybrala výdatný spánok. Jednoducho zvyknutie si na iný životný štýl často nie je jednoduché a radšej človek nevstúpi do mora v rifliach a mikine a zostane sa potiť na súši, pretože plavky nie sú vhodným oblečením na verejnú pláž vo Vietname.

foto: autor

Na druhej strane priateľskejších a nápomocnejších ľuďí sa tak často nestretáva. Veľakrát som chodila dokola a hľadala miesto stretnutia, lebo ľudia na ulici mi chceli pomôcť aj keď nevedeli a poslali ma, kde si oni myslia, že by to mohlo byť. Kúpila som veci, ktoré stále neviem ako fungujú, ale veď tá pani predavačka bola taká milá. Týmto pozdravujem moje dve kamošky, ktoré sú hrdými majiteľkami hudobného nástroja zo Sapy, ktorý doteraz nevieme ako použiť. A jedna z najťažších rozlúčiek bola s vodičom motorkového taxíka, ktorý ma každé ráno čakal pre domom a vozil do práce.

foto: autor

Vietnam je krajina obrovských kontrastov. Nádherných hôr a špinavej Mekong rieky. Žobrákov a ľudí na bavorákoch. Mrakodrapu (zatiaľ je tam iba jeden, ale už stavajú druhý) a ľudí žijúcich v chatrčiach. Je to miesto, kde sa budem vracať celý život a nikdy mu nebudem poriadne rozumieť. A neodporúčam Vám tam ísť, lebo si ho chcem nechať celý pre seba!

titulná foto: autor