Keď som sa mala v tre­ťom se­mes­tri na ma­gis­trovi roz­hod­núť, či ísť na vý­menný po­byt alebo skú­siť stáž v za­hra­ničí, roz­hodla som sa pre to druhé. Keď som však doma po­ve­dala, že moja des­ti­ná­cia bude Viet­nam, to sa už s ta­kým po­cho­pe­ním ne­stretlo. Prečo sa ja tre­pem tak ďa­leko, čo ne­mám dosť prí­le­ži­tostí doma alebo v Dán­sku, kde som štu­do­vala? Ja sama dievča do ta­kého ne­bez­peč­ného sveta – vo Viet­name je vojna, bu­dem tam jesť psy a ryžu a možno prí­dem aj živá. Aj na­priek tomu som, hoci s pla­čom a s ne­uve­ri­teľ­ným stra­chom, na­stú­pila do lie­tadla.2014-07-11 15.18.51foto: au­tor

Vy­stú­pila som v Ho Chi Minh City. V tom mo­mente som po asi 30 ho­di­nách bez spánku mala po­cit, že sa na­chá­dzam presne v tých šia­le­ných vi­de­ách, ktoré som vi­dela na You­tube pre od­cho­dom. Mi­lión mo­to­riek, ja si tam sto­jím jak prin­cezná a chcem prejsť cez cestu, ľu­dia na mňa po­ze­rajú, dá­vajú mi svoje te­le­fónne čísla, aby som bola ich ka­ma­rátka, vedľa mňa na pre­chode stojí ko­hút a po­zerá na mňa tiež. Jed­no­du­cho som bola pri svo­jich 160 cen­ti­met­roch a blon­ďa­vých vla­soch ma­xi­málne ne­prie­hľad­nu­teľná.

1384208_10205478113134954_3183928773658632395_nfoto: au­tor

Prvý deň v práci som sa stala ce­leb­ri­tou, ka­ma­rátka som bola hneď s kaž­dým a po­čet mo­jich pria­te­ľov a laj­kov na Fa­ce­bo­oku rás­tol. No mimo Fa­ce­bo­oku to bolo trošku ťaž­šie, keďže ja­zy­ková a kul­túrna ba­ri­éra tam bola často veľká. Keď mi viet­nam­ská ka­ma­rátka po­ve­dala, že so mnou pôjde na pla­vá­reň, ale v ne­deľu ráno o de­via­tej, rad­šej som si vy­brala vý­datný spá­nok. Jed­no­du­cho zvyk­nu­tie si na iný ži­votný štýl často nie je jed­no­du­ché a rad­šej člo­vek ne­vs­túpi do mora v rif­liach a mi­kine a zo­stane sa po­tiť na súši, pre­tože plavky nie sú vhod­ným ob­le­če­ním na ve­rejnú pláž vo Viet­name.

IMG_2344foto: au­tor

Na dru­hej strane pria­teľ­skej­ších a ná­po­moc­nej­ších ľuďí sa tak často ne­stre­táva. Ve­ľa­krát som cho­dila do­kola a hľa­dala miesto stret­nu­tia, lebo ľu­dia na ulici mi chceli po­môcť aj keď ne­ve­deli a po­slali ma, kde si oni mys­lia, že by to mohlo byť. Kú­pila som veci, ktoré stále ne­viem ako fun­gujú, ale veď tá pani pre­da­vačka bola taká milá. Týmto po­zdra­vu­jem moje dve ka­mošky, ktoré sú hr­dými ma­ji­teľ­kami hu­dob­ného ná­stroja zo Sapy, ktorý do­te­raz ne­vieme ako po­u­žiť. A jedna z naj­ťaž­ších roz­lú­čiek bola s vo­di­čom mo­tor­ko­vého ta­xíka, ktorý ma každé ráno ča­kal pre do­mom a vo­zil do práce.

10645278_10204881169251730_1204606183034097383_nfoto: au­tor

Viet­nam je kra­jina ob­rov­ských kon­tras­tov. Nád­her­ných hôr a špi­na­vej Me­kong rieky. Žob­rá­kov a ľudí na ba­vo­rá­koch. Mra­ko­drapu (za­tiaľ je tam iba je­den, ale už sta­vajú druhý) a ľudí ži­jú­cich v cha­tr­čiach. Je to miesto, kde sa bu­dem vra­cať celý ži­vot a ni­kdy mu ne­bu­dem po­riadne roz­umieť. A ne­od­po­rú­čam Vám tam ísť, lebo si ho chcem ne­chať celý pre seba!

ti­tulná foto: au­tor

Komentáre