Prečo sa to stalo? A čo sa vlastne stalo? Kedy? Behá mi hlavou nespočetné množstvo otázok. Nenachádzam také slová, ktoré by ich zodpovedali. Nemôžem alebo skôr nechcem tomu veriť. Čo ťa tak mohlo k tomu dohnať? Alebo kto? Aký si len mohla mať motív…

Odzadu.sk
Staň sa blogerkou

Neviem si tvoju usmievavú tvár spojiť s myšlienkami na smrť. Nerozumiem čo sa to tu stalo. Odišiel tak skvelý človek. Tak skromný, milý, láskavý, pracovitý, inteligentný, cieľavedomý jednoducho anjel. Zobrali si toho nesprávneho človeka! Ty si im to dovolila, ba dokonca si ich zavolala nech si po teba prídu. Ale prečo? Myšlienka, že si sa so životom rozlúčila dobrovoľne ma nenechá spávať. Veď si bola tak šťastná!

unsplash.com

Nič ti nechýbalo. Bola si úspešná, obľúbená a taktiež veľmi milovaná. Mala si okolo seba množstvo ľudí, ktorí by za teba dali krk. Mala si sny. Mala si sny, ktoré sa ti plnili, taktiež si mala skvelú kariéru a obrovskú budúcnosť. Mala si veľmi blízkych ľudí a … chlapa… ale ten zrejme nebol najväčšie šťastie. Viem, že si to nedávala najavo, ale predo mnou sa ti to skryť nepodarilo. Videla som tvoj strach pred ním. Neviem čo v tom bolo ale stavím sa, že to bolo ešte horšie. Nemohla to byť príčina veď to bolo predsa tvojím jediným nešťastím. Alebo si bola navyše aj skvelá herečka a nebolo to tak?  Neviem a ani mi to už neprezradíš…

pexels.com

Nám všetkým si svojím činom spôsobila krutú bolesť, s ktorou sa mnohí z nám budú vyrovnávať ešte veľmi dlho, ale bol to tvoj výber. Možnože naša bolesť a žiaľ nie je ani z časti tak krutý ako bol tvoj dôvod. Vieš, že si to nemusela spraviť. Vždy sú cesty dve! A namiesto tej, čo ťa mala viesť ďalej do tvojej svetlej budúcnosti si si vybrala tú druhú, tmavú, plnú prázdna (asi tak ako som momentálne ja) a bez citov. Nezazlievam ti to. Práve naopak. Síce tomu nerozumiem, ale moje podvedomie mi naznačuje, že ti to nesmiem brať za zlé.

pinterest.com

Už nikdy sa nedozviem, prečo to bolo tak, ako to bolo a to ma desí. Všetkých nás život pripravil o tak skvelého človeka. Nikdy viac nepocítime tú rodinnú lásku k sebe, nezažijeme spoločné objatia, úsmevy, ktorým sme rozumeli len my. Už si nebudeme pomáhať kráčať po cestách, pretože jedna z nich sa skončila a druhá sa postupne stáva už len slepou uličkou.

Tak sa aspoň snažím veriť, že je ti tam lepšie ako tu a že už nikdy nepocítiš smútok, bolesť ani strach a že už ti nikto nemôže ublížiť. Aj keď už neodpovieš cítim, že nás stále ľúbiš tak, ako aj my teba (dokonca možno viac ako kedysi len to nemôžeš dokázať).

Prečo Anna?!