Prečo sa to stalo? A čo sa vlastne stalo? Kedy? Behá mi hla­vou ne­spo­četné množ­stvo otá­zok. Ne­na­chá­dzam také slová, ktoré by ich zod­po­ve­dali. Ne­mô­žem alebo skôr nech­cem tomu ve­riť. Čo ťa tak mohlo k tomu do­hnať? Alebo kto? Aký si len mohla mať mo­tív…

Ne­viem si tvoju usmie­vavú tvár spo­jiť s myš­lien­kami na smrť. Ne­ro­zu­miem čo sa to tu stalo. Od­išiel tak skvelý člo­vek. Tak skromný, milý, lás­kavý, pra­co­vitý, in­te­li­gentný, cie­ľa­ve­domý jed­no­du­cho an­jel. Zo­brali si toho ne­správ­neho člo­veka! Ty si im to do­vo­lila, ba do­konca si ich za­vo­lala nech si po teba prídu. Ale prečo? Myš­lienka, že si sa so ži­vo­tom roz­lú­čila dob­ro­voľne ma ne­ne­chá spá­vať. Veď si bola tak šťastná!

unsp­lash.com

Nič ti ne­chý­balo. Bola si úspešná, ob­ľú­bená a tak­tiež veľmi mi­lo­vaná. Mala si okolo seba množ­stvo ľudí, ktorí by za teba dali krk. Mala si sny. Mala si sny, ktoré sa ti pl­nili, tak­tiež si mala skvelú ka­ri­éru a ob­rov­skú bu­dúc­nosť. Mala si veľmi blíz­kych ľudí a … chlapa… ale ten zrejme ne­bol naj­väč­šie šťas­tie. Viem, že si to ne­dá­vala na­javo, ale predo mnou sa ti to skryť ne­po­da­rilo. Vi­dela som tvoj strach pred ním. Ne­viem čo v tom bolo ale sta­vím sa, že to bolo ešte hor­šie. Ne­mohla to byť prí­čina veď to bolo predsa tvo­jím je­di­ným ne­šťas­tím. Alebo si bola na­vyše aj skvelá he­rečka a ne­bolo to tak?  Ne­viem a ani mi to už ne­prez­ra­díš…

zdroj: pe­xels.com pe­xels.com

Nám všet­kým si svo­jím či­nom spô­so­bila krutú bo­lesť, s kto­rou sa mnohí z nám budú vy­rov­ná­vať ešte veľmi dlho, ale bol to tvoj vý­ber. Mož­nože naša bo­lesť a žiaľ nie je ani z časti tak krutý ako bol tvoj dô­vod. Vieš, že si to ne­mu­sela spra­viť. Vždy sú cesty dve! A na­miesto tej, čo ťa mala viesť ďa­lej do tvo­jej svet­lej bu­dúc­nosti si si vy­brala tú druhú, tmavú, plnú prázdna (asi tak ako som mo­men­tálne ja) a bez ci­tov. Ne­zaz­lie­vam ti to. Práve na­opak. Síce tomu ne­ro­zu­miem, ale moje pod­ve­do­mie mi naz­na­čuje, že ti to ne­smiem brať za zlé.

zdroj: two­fa­ces pin­te­rest.com

Už ni­kdy sa ne­doz­viem, prečo to bolo tak, ako to bolo a to ma desí. Všet­kých nás ži­vot pri­pra­vil o tak skve­lého člo­veka. Ni­kdy viac ne­po­cí­time tú ro­dinnú lásku k sebe, ne­za­ži­jeme spo­ločné ob­ja­tia, úsmevy, kto­rým sme roz­umeli len my. Už si ne­bu­deme po­má­hať krá­čať po ces­tách, pre­tože jedna z nich sa skon­čila a druhá sa po­stupne stáva už len sle­pou ulič­kou.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Tak sa as­poň sna­žím ve­riť, že je ti tam lep­šie ako tu a že už ni­kdy ne­po­cí­tiš smú­tok, bo­lesť ani strach a že už ti ni­kto ne­môže ub­lí­žiť. Aj keď už ne­od­po­vieš cí­tim, že nás stále ľú­biš tak, ako aj my teba (do­konca možno viac ako ke­dysi len to ne­mô­žeš do­ká­zať).

Prečo Anna?!

 

Komentáre