Vždy som si myslela, že láska je večná. Že raz nájdeme svoju spriaznenú dušu, zamilujeme sa do seba, a spoločne zostarneme. To som ešte nevedela, čo je život. Že jedného dňa sa dvaja milujú, a na ten druhý si už nevedia prísť ani na meno.
Doteraz nechápem, ako je to možné. To naše srdce a naša myseľ len tak zabudnú na to všetko, čo sa medzi dvoma ľuďmi udialo a vymažú to, akoby to bol nechcený súbor v počítači? Naozaj sa niektoré nezhody nedajú vyriešiť, ale spôsobia to, že z milencov sa stanú úplní cudzinci?
Určite si to zažila aj ty. A ak nie zrejme eštelen zažiješ. A ak ani to nie, tak si asi naozaj jedna z milióna – šťastne nerozídená. Možno nechápeš, o čom to teraz píšem, tak ako som kedysi nechápala ani ja.
Keď sa s niekým milujem, rozprávam dlho do noci, trávim s ním každú voľnú chvíľu, smejem, plačem, … ako ho mám zrazu ignorovať? Ako mám ignorovať fakt, že sme spolu žili intímne, že o mne vedel všetko tak, ako aj ja o ňom. A teraz sa na ulici ledva pozdravíme.
Príde mi to, akoby sa svet zrazu zmenil. Veľmi rýchlo a veľmi divne. Chlap, ktorého som tak milovala kráča v diaľke a ja sa na neho pozerám, akoby som o ňom nič nevedela. Príde mi tak vzdialený, aj keď pred pár týždňami mi bol bližšie, než ktokoľvek iný.
Aj keď som to zažila na vlastne koži, stále tomu nerozumiem. Je to tak zvláštne. Dívali sme sa jeden druhému do očí, a teraz mu poriadne nedovidím ani do tváre. Hovorili sme si, že spolu budeme navždy, teraz si nevieme predstaviť, že by sme vôbec vydržali jeden pri druhom. No aj o tom je láska. Je vrtká, nečakaná a nikdy nevieme, čo nám prinesie. No my budeme stále kráčať ďalej. Ale už bez seba.
