Viem, že som neobjavila Ameriku, keď vravím, že aj muži majú city. Len mám pocit, že  sa na to akosi zabúda.  Zvyčajne sú chlapi stále tí zlí. Tento obraz nám, ženám, je podsúvaný z každej strany. Od kamarátok, ktoré sa na svojich frajerov sťažujú, či vyplakávajú po rozchode. Z článkov, z časopisov, či priznaniach na nete o nevere.

Obráťme však list. Každá karta má dve strany a nič nie je čiernobiele. Dávame svojim mužom dosť pozornosti, ceníme si ich dostatočne, vedia, ako veľmi ich ľúbime? Sme dobré partnerky? Každá nech si odpovie sama pre seba.

Prečo sa však nad tým zamýšľam? Nedávno som mala príležitosť spoznať jedného chlapca. Po krátkej dobe sa naša spoločná debata zvrtla k téme vzťahy. A potom ešte veľakrát. To, s akou láskou a bolesťou nám rozprával o jeho bývalej, mám stále pred očami. Otvorilo mi ich. Tento chlapec ešte aj rok a pol po rozchode trpel.  Zniesol by tej žene aj modré z neba. Ona to však nevidela a len sa s ním zahrávala. Ešte sa nechce viazať, veď je mladá. Chce si užívať.

Koľkokrát si tieto slová vypočuje žena od chlapa? Povie to desiatim kamoškám, tie ďalším a ďalším. Keď sa to stane chlapovi, potichu znáša bolesť a sklamanie.

Milé ženy, buďme ohľaduplné k našim chlapom. Konkrétne, aj všeobecne. Viac si ich vážme, usmievajme sa na nich, menej kričme. To isté platí aj pre nich, ale o tom tento článok nie je. Je z druhého brehu.  Buďme k nim milé a dobré. Oni nám to vrátia. Veď sa navzájom k životu potrebujeme. Muž ženu a žena muža.

Nestáva sa často, aby chlapi rozprávali o svojich citoch. Nenosí sa to. To však neznamená, že ich nemajú…

foto: thoughtcatalog.com