Viem, že som ne­ob­ja­vila Ame­riku, keď vra­vím, že aj muži majú city. Len mám po­cit, že  sa na to akosi za­búda.  Zvy­čajne sú chlapi stále tí zlí. Tento ob­raz nám, že­nám, je pod­sú­vaný z kaž­dej strany. Od ka­ma­rá­tok, ktoré sa na svo­jich fra­je­rov sťa­žujú, či vy­pla­ká­vajú po roz­chode. Z člán­kov, z ča­so­pi­sov, či pri­zna­niach na nete o ne­vere.

Ob­ráťme však list. Každá karta má dve strany a nič nie je čier­no­biele. Dá­vame svo­jim mu­žom dosť po­zor­nosti, ce­níme si ich do­sta­točne, ve­dia, ako veľmi ich ľú­bime? Sme dobré par­tnerky? Každá nech si od­po­vie sama pre seba.

Prečo sa však nad tým za­mýš­ľam? Ne­dávno som mala prí­le­ži­tosť spoz­nať jed­ného chlapca. Po krát­kej dobe sa naša spo­ločná de­bata zvrtla k téme vzťahy. A po­tom ešte ve­ľa­krát. To, s akou lás­kou a bo­les­ťou nám roz­prá­val o jeho bý­va­lej, mám stále pred očami. Ot­vo­rilo mi ich. Tento chla­pec ešte aj rok a pol po roz­chode tr­pel.  Znie­sol by tej žene aj modré z neba. Ona to však ne­vi­dela a len sa s ním za­hrá­vala. Ešte sa nechce via­zať, veď je mladá. Chce si uží­vať.

Koľ­ko­krát si tieto slová vy­po­čuje žena od chlapa? Po­vie to de­sia­tim ka­moš­kám, tie ďal­ším a ďal­ším. Keď sa to stane chla­povi, po­ti­chu znáša bo­lesť a skla­ma­nie.

Milé ženy, buďme ohľa­du­plné k na­šim chla­pom. Kon­krétne, aj vše­obecne. Viac si ich vážme, usmie­vajme sa na nich, me­nej kričme. To isté platí aj pre nich, ale o tom tento člá­nok nie je. Je z dru­hého brehu.  Buďme k nim milé a dobré. Oni nám to vrá­tia. Veď sa na­vzá­jom k ži­votu po­tre­bu­jeme. Muž ženu a žena muža.

Ne­stáva sa často, aby chlapi roz­prá­vali o svo­jich ci­toch. Ne­nosí sa to. To však ne­zna­mená, že ich ne­majú…

foto: thought­ca­ta­log.com