Mys­lím si, že si už ani ne­pa­mä­táš moje meno. Ani ja ne­viem to tvoje. Ne­do­ká­žem si vy­ba­viť tvoju tvár. No do­ko­nale si pa­mä­tám tvoje oči. Ne­viem aký máš hlas, ale akoby som ešte stále po­čula tvoj smiech. Ob­čas ťa ví­dam v mo­jich snoch, ale tvoj ob­raz vi­dím vždy roz­ma­zane. Prečo mi ne­dáš spá­vať, na­priek tomu, že si už dáv­nou mi­nu­los­ťou?

Bý­valá láska

Tvoj do­tyk mi ešte stále brní na koži. Pri spo­mienke na tvoj po­hľad sa stále chve­jem. Stále cí­tim mo­tý­liky v bru­chu pri spo­mienke na ne­doč­ka­vosť pred na­ším pr­vým stret­nu­tím. Ne­viem prečo na teba ne­viem pre­stať mys­lieť. Ani si už nie som istá, či sme sa vô­bec po­znali. Kým ostane spo­mienka, ostane aj uda­losť. Aj keby sme sa už ni­kdy ne­stretli, dal si mi niečo, čo mi už nik ne­vezme. Vzal si mi dych i vie­tor z pla­chiet. Zvl­nil po­kojnú vodu môjho ži­vota a úplne na­ru­šil jeho sta­bi­litu. Už si iba moja bý­valá láska, ktorá ostane navždy v mo­jom srdci. Na­priek tomu, že si už viac pred­stava ako re­a­lita.

Bý­valá ka­ma­rátka

Nie­kedy roz­mýš­ľam nad tým ako sa máš a ako sa ti darí. Trá­vili sme spolu 24/7 nášho času a dnes sa už ne­ví­dame. Si moja bý­valá naj­lep­šia ka­ma­rátka. Keby sme sa stretli na ulici, ne­viem, či by sme sa vô­bec po­zdra­vili. Už viac nie sme deti. Sme do­spelé ženy. Aj tak sa vždy po­us­me­jem nad na­šimi zá­žit­kami. Pr­vý­krát sme sa spolu opili, vy­skú­šali prvú ci­ga­retu. Po ve­če­roch sme spolu ro­zo­be­rali tie naj­väč­šie hlú­posti. Toľko sme sa spolu smiali. Rady sme všet­kých na­okolo oho­vá­rali. Pria­te­lili sa i naši ro­di­čia. A po­tom to skon­čilo. Ži­vot ide tak strašne rýchlo, že sme sa ani ne­stihli ob­zrieť a naše cesty sa navždy roz­de­lili. I keď to znie dep­re­sívne, vô­bec to tak nie je. Sú to už len úsmevné spo­mienky a ja na teba spo­mí­nam iba v dob­rom a že­lám ti do ži­vota to naj­lep­šie. Za­slú­žiš si to a ja ti ďa­ku­jem za vše­tok čas, ktorý sme spolu strá­vili.

Bý­valé ja

Kiežby som do­stala v ži­vote šancu pre­ho­vo­riť s mo­jím sta­rým ja a po­riadne mu vy­čis­tiť ža­lú­dok. Toľko vecí som mohla spra­viť inak. Vo svo­jom ži­vote ne­ľu­tu­jem nič ok­rem ľudí, kto­rým som ub­lí­žila. Nech­cela som. Bola som veľmi se­becká na to, aby som vô­bec pre­mýš­ľala nad do­pa­dom mo­jich roz­hod­nutí. Viem, že všetko zlé ma pri­viedlo tam, kde som dnes, ale veľa vecí mohlo skon­čiť lep­šie a jed­no­duch­šie. Ja osobne ve­rím tomu, že sa ľu­dia me­nia. Ve­rím tomu, že aj ja som sa zme­nila. Ni­kdy som ne­bola a ani nech­cem byť do­ko­nalá, ale chcem by dobrý člo­vek. Aby na mňa mohli byť ro­di­čia pyšní a aby ma ľu­dia mali radi.

View this post on Ins­ta­gram

Pool days 😎

A post sha­red by @ ma­ries­tri­ber­ger on

Čo ma môj ži­vot na­učil?

Že nič ne­trvá večne a preto sa te­ším zo všet­kej krásy. Ľu­dia pri­chá­dzajú a od­chá­dzajú a my svo­jim blíz­kym ne­smieme za­bú­dať vy­jad­riť naše city, pre­tože tu ne­mu­sia byť navždy. Že sa pre svoje chyby ne­smieme ne­ná­vi­dieť, mu­síme sa z nich po­u­čiť. Mi­lo­vať sa takí, akí sme. Ľu­dia nás majú radi ta­kých, akí  sme. Nemá zmy­sel sa na niečo hrať. Ľu­dia si za­slú­žia druhú šancu. Aj my si ju za­slú­žime, len si mu­síme dobre pre­mys­lieť, či o ňu sto­jíme. Slnko, me­siac a pravda, to sú tri veci, ktoré ne­os­tanú navždy ukryté. Je pekné sa nie­kedy nos­tal­gicky za­mys­lieť nad mi­nu­los­ťou, no mu­síme žiť pre prí­tom­nosť. Nie­kedy bý­valá musí ostať bý­valá, aby mohla prísť sú­časná.

Komentáre