Vždy som vedela, že my dvaja patríme k sebe. Nech by sa čokoľvek stalo naše cesty sa vždy pretnú. Od momentu čo sa poznáme sme nikdy neboli bez seba. Aspoň raz za mesiac sme si napísali. Ak teda nerátam asi pol roka tesne po našom rozchode. Bolo to veľmi ťažké obdobie. Zanechalo mi veľkú jazvu na srdci.
Občas mám pocit, že tá jazva je už vyliečená. Mýlim sa. Vždy. Nikdy nebola. Aj teraz, pozri sa na mňa. Sedím na posteli a jediný dôvod prečo nemám na tvári slzy je kniha, ktorú som rýchlo schmatla do ruky, len aby som sa tu nerozplakala. Aj tak zopár slzičiek vyšlo. Podarilo sa mi ale predísť búrke.
Celý čas potom ako sme sa rozišli som tvrdila, že ti verím najviac na svete. Paradoxne. Vraj preto, lebo viac mi už ublížiť nemôžeš. Vieš, je to pravda. Čokoľvek urobíš, nikdy to nebude bolieť viac.
Dnes som ale zistila, že si tebou dobrovoľne nechávam ubližovať. Robíš to nevedomky. Pred pár dňami, keď sme si telefonovali som sa ťa po zistení istej skutočnosti opýtala vetu, ktorá zrejme trošku zabolela. „Poznala som ťa niekedy vôbec?“ Na malú chvíľu si zostal ako obarený. Nechcela som ti tým ublížiť. Len poznať skutočnú pravdu. Priznávam. Povedala som to pod emóciami. Mrzí ma to. Prepáč.
Stále ma to bolí. A ty to vieš. Aj tak ale občas robíš veci, ktoré miesto toho aby moju ranu na srdci hojili, rozorvávajú ju viac a viac. Keby si úplne odišiel z môjho života, neviem či by som to zvládla. Preto zostaň. Si duša, ktorá patrí k tej mojej a naopak. Obom nám je to jasné.
Keby som mala tú možnosť prišla by som len aby som ťa mohla objať. Tak veľmi mi na tebe záleží. Otázkou však je, čo by si bol ochotný urobiť pre mňa ty. Pretože keď sa zamyslím nad tým ako by si mi asi odpovedal, je mi tak trošku nevoľno. A preto dúfam, že sa mýlim.
Viac mojich článkov si môžeš prečítať na mojom osobnom blogu http://www.byriush.sk
