Len si to pred­stav. Ne­byť je­den deň na Fa­ce­bo­oku. Deň akoby ne­exis­to­vať. Niečo ne­mys­li­teľné, ne­mám pravdu?

Sú­časť nás všet­kých

Prvé čo spra­víš po zo­bu­dení, po­zrieš na mo­bil, či si ne­zas­pala. Viac ako čas, ťa ale zaujme ikonka, ktorá značí, že ti nie­kto píše. Lebo načo vy­pí­nať wifi na noc? Ne­vadí, že ne­stí­haš as­poň na­kuk­neš, či to je nie­kto zau­jí­mavý. Od­pí­šeš pri pr­vej ran­nej ká­vičke. A po­tom pred obe­dom sa na­zrieš na no­vinky, vtipné od­kazy, fotky pria­te­ľov,.. Pred kon­com práce alebo školy na­pí­šeš ka­moške: Hurá, kon­čím! Ako keby to ne­ve­dela. V au­to­buse ces­tou do­mov je nuda, tak opäť od­pí­šeš na správy. Ve­čer v telke opäť „nič“ ne­dá­vajú, tak chy­táš do rúk mo­bil.
Všimla si si, že sme ot­rokmi Fa­ce­bo­oku? Ur­čite áno. Vieme to všetci, aj keď si to nech­ceme pri­znať. Alebo to aj pri­známe, ale ne­hod­láme s tým nič ro­biť. Ne­vadí nám to. Je sú­čas­ťou na­šich ži­vo­tov.

Môj expe­ri­ment

Skú­sila si sa nie­kedy na deň od­hlá­siť? Asi ti práve na­padlo, ako sa to asi tak robí. Ja som na to, pred­stav si, prišla. Ťukla som na tú ča­ro­vnú frázu „od­hlá­siť sa“ a ča­kala, čo sa bude diať. Prvé dve ho­diny som brala do rúk mo­bil a ču­do­vala sa, prečo mi ni­kto ne­píše. Po­tom som si na to akosi zvykla a keď som prišla z práce, po­ve­dala som si, že keď som to vy­dr­žala toľko, skú­sim ešte dl­h­šie. Nut­ka­nie dí­vať sa na mo­bil ma ne­prešlo, ne­mysli si. Ve­čer prišla sms správa od ka­ma­rátky – ne­stalo sa ti nič? Vy­svet­lila som jej teda, že len skú­šam, ako veľmi som zá­vislá. Od­pí­sala že ne­tuší, k čomu to je dobré, ale vraj ako chcem, hlavne že som v po­riadku.

stocksy.com

Išla som spať s po­ci­tom, aká som dobrá, že som to dala, aj keď ani ja som ne­tu­šila, či mi tento expe­ri­ment niečo pri­ne­sie.

Asi tu­šíš, čo sa stalo ráno. Ne­odo­lala som sa­moz­rejme ešte som len ot­vo­rila oči a už som in­tu­itívne na­tiahla ruku na miesto, kde má­vam mo­bil po­lo­žený. Na­šla som si jednu žia­dosť o pria­teľ­stvo, 52 upo­zor­není, že na „lajk­nuté“ stránky pri­dali nové re­cepty, pár ľudí ma po­zvalo hrať hry, alebo na svoje uda­losti…veď to po­znáš. Po asi ho­di­no­vom ro­lo­vaní a čí­taní no­vi­niek som ot­vo­rila správy. Bolo ich 6. Jedna ka­ma­rátka sa sťa­žo­vala, že jej fra­jer sľú­bil, že s ňou pôjde do kina, ale na­ko­niec musí za­stú­piť ko­legu v práci. Dru­hej fra­jer zase nemá rád raj­či­novú omáčku a pri­tom ona sa tak sna­žila, keď ju va­rila. Ďa­lej som si pre­čí­tala o roz­chode, po­doz­rení na ne­veru a do­má­com mi­lá­či­kovi, ktorí sa za­tú­lal, keď ne­chali ot­vo­renú bránku.

A vtedy som si uve­do­mila, že bez Fa­ce­bo­oku o nič ne­pri­chá­dzam. Som bút­ľavá vŕba pre moje ka­ma­rátky. Be­riem to akosi au­to­ma­ticky, že chcú odo mňa po­ra­diť, ale možno som to práve ja, ktorá po­tre­buje ob­čas vy­pnúť a to nie len so­ciálnu sieť, ale vy­pnúť od prob­lé­mov iných.

Ak chceš, po­kojne to vy­skú­šaj. Pre­tože vieš čo sa stane ak bu­deš deň bez Fa­ce­bo­oku? Správne – vô­bec nič.

Komentáre