Dlho som si to nechcela priznať, ale už prišiel ten čas. To, čo k tebe cítim, viac nie je láskou… A možno aj je, len nie takou, akú by si čakal. Akú by si chcel. Skôr môžeme hovoriť o vďačnosti. Vďačnosti za to všetko, čo sme spolu prežili. Za to, čo si ma naučil, čo všetko si mi vštepil a za to všetko, čo si mi do môjho ďalšieho života dal. No viac to určite nemôžeme nazývať láskou…
Čaro, ktoré vo vzťahu na jeho začiatku býva, po rokoch vyprchá. Ale tak to už raz je. Ani tá najsladšia lízanka nechutí po celý čas rovnako. No a keď túžba, vášeň a to prvotné opojenie opadne, tak je na dvoch ľuďoch, aby sa o vzťah naďalej starali rovnako, ako to robili na jeho začiatku. A buď to vyjde, alebo nie… V našom prípade, hoci sme sa snažili obaja, je koniec. A je načase si to priznať.
Hovorí sa mi to síce ťažko, a ešte keď si k tomu predstavím, že už navždy budem bez teba, tak sa mi tlačia slzy do očí. No neplačem kvôli strate lásky, ale kvôli smútku nad tým, že strácam niekoho, kto tu bol so mnou tak dlho…
A presne o tom to je. O zvyku. Už viac nie o láske. A preto viem, že nie je správne, aby dvaja ľudia ostávali spolu len kvôli tomu, že sa boja byť sami. Že sa boja zmeny a toho, čo príde. Ale ver mi. Určite nás oboch čaká niečo lepšie. Niečo, vďaka čomu budeme obaja šťastnejší a nájdeme to, čo nám v našom spoločnom vzťahu chýba. A preto musíme vstať a ísť dvomi rôznymi cestami.
Nemôžeme predsa donekonečna klamať. Ani sebe samým a ani sebe navzájom. Musíme byť už konečne úprimní a priznať si, že to, čo medzi nami je, už nemá žiadnu iskru. Že už nám srdce nebije pre toho druhého, a že ja nie som pre teba. No a ty pre mňa.
Hoci so žiaľom v srdci a slzami v očiach… Hoci hlava kričí nie, no srdce vie, že áno… Musíš mi odpustiť, ale už viac ti nedokážem povedať, že ťa milujem.
A pritom zo všetkého najviac potrebujem milovať niekoho tak silno, ako on miluje mňa…
