Čo sa to s ľuďmi deje? Ako by sa všetci za­budli po­hy­bo­vať na poli vzťa­hov. Všade na­okolo vi­díme ne­funkčné par­tner­stvá, slo­bod­ných ro­di­čov, zú­falé ženy a ne­vy­rov­na­ných chla­pov. Ak nie­komu vzťah vy­drží viac ako 5 ro­kov, dá sa ho­vo­riť o vý­nimke. Ak sa ešte aj zo­so­bá­šia, to už mu­sia byť há­dam ufóni.

Nie je to ešte tak dávno, keď man­žels­tvo trva­júce 20 ro­kov ne­bolo nič vý­ni­močné. Vlastne by sa dalo po­ve­dať, nie je to ešte tak dávno, keď man­žels­tvo ne­bolo nič vý­ni­močné. Moji starí ro­di­čia boli spolu 50 ro­kov. Moji ro­di­čia sú spolu už 27 ro­kov. A hoci ob­čas sú chvíle, kedy to za­škrípe, vždy to vy­rie­šia a aj po toľ­kých ro­koch sa dr­žia za ruky a do­kážu je­den dru­hému úp­rimne po­ve­dať ľúbim ťa“. Ne­sníva snáď o tomto väč­šina z nás? Tak, kde je prob­lém?!

pexels-photo-58572

foto: pe­xels.com

Vy­zerá to tak, že po­stu­pom času sa táto méta v ži­vote akosi vzdia­lila a väč­šina o nej nechce ani po­čuť. Teda as­poň sa tak tvá­ria. Hlavne chlapi. A ženy sa s nimi sna­žia dr­žať krok. Hrajú to na ne­zá­vislé a silné, ktoré man­žela k ži­votu ne­pot­re­bujú. V lep­šom prí­pade im stačí fra­jer, u kto­rého môžu ob­čas pre­spať. Pri­tom hl­boko vo vnútri väč­šina z nich túži po rov­no­cen­nom par­tne­rovi, ku kto­rému sa budú každý ve­čer po práci vra­cať, kto­rého budú môcť pred ka­ma­rát­kami na­zý­vať svo­jim man­že­lom a s kto­rým budú v dob­rom aj v zlom. To však žiadna pred svo­jim fra­je­rom ne­prizná, lebo sa bojí, že sa na ňu vy­kašle – vraj na neho tlačí. A tým chla­pom to takto vy­ho­vuje.

Po­znáš ten vý­rok, že ta­jom­stvom šťast­ného vzťahu je pre­sved­čiť chlapa, že to, čo chceš ty, je vlastne jeho ná­pad a ty s tým vlastne len sú­hla­síš? Toto nám vtĺkali do hláv naše mamy, im ich mamy a tak ďa­lej. Mám však po­cit, že chlapi na­čú­vali za dve­rami a viac si z toho zo­brali oni než väč­šina žien.

Do­ko­nale sa im to po­da­rilo oto­čiť a te­raz z toho pro­fi­tujú. Pre­sved­čili nás, že mi vlastne svadbu k ži­votu ne­pot­re­bu­jeme, veď spo­ločná hy­po­téka je už do­sta­točný zá­vä­zok. Keď ho zlo­míme aj na dieťa, čo viac po ňom ešte mô­žeme žia­dať. A mnohé už tak zbl­bli, že sú o tom na­ozaj pre­sved­čené.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk
pexels-photo-212261

foto: pe­xels.com

Keď však príde zlom, a ten príde, uve­do­mia si to a do­stanú sa do ne­prí­jem­nej si­tu­ácie. Ako chla­povi, s kto­rým už ne­jaký ten rok cho­dia a celý čas mu tvr­dili, že po svadbe ne­tú­žia, vy­svet­liť, že zme­nili ná­zor. Je­den taký prí­pad mám vo veľmi blíz­kom okolí.

On – po­zna­čený bý­va­lým vzťa­hom so stí­hač­kou, za­rytí od­porca man­žels­tva a spo­lu­na­ží­va­nia. Ona – mi­lu­júca, od­daná, rázna, voči man­žels­tvu skep­tická. Od za­čiatku mu no­to­vala, že ani ona po svadbe a de­ťoch ne­túži. A te­raz? Po nie­koľ­kých ro­koch zme­nila ná­zor. Možno je to tým, čomu sa vždy smiala a to, že ro­ves­níčky ale aj mlad­šie ženy v jej okolí sa vy­dali alebo mi­ni­málne za­snú­bili. Možno tým, že si uve­do­mila, že vlastne ne­túži žiť celý ži­vot me­dzi dvoma bytmi a byť len pria­teľ­kou, s kto­rou on ni­kdy ne­bude tak úplne rá­tať.

Tak či onak, pre­hod­no­tila to a na­brala od­vahu. Obo­zná­mila ho so svo­jim no­vým sta­no­vis­kom. Na­brala od­vahu a ču­duj sa svete, on nez­dup­kal. Zo­bral to na ve­do­mie. Nie, za­tiaľ ju o roku ne­po­žia­dal, no tým, že to zo­bral na ve­do­mie a ne­pos­lal ju kade ľah­šie jej dal na­javo, že mu na nej zá­leží, že s ňou po­číta a po­tre­buje to spra­co­vať. Ne­po­ve­dala mu, že to musí byť hneď, ale už as­poň vie, čo chce. A práve to je prvý krok, ktorý sa mnohé boja uro­biť. Nech to do­padne ako­koľ­vek, môže si po­ve­dať, že si za­cho­vala svoju hr­dosť. Po­zná svoju hod­notu.

bride-1868868_1920

foto: pi­xa­bay.com

Mnohé ženy svoju hr­dosť od­lo­žia bo­kom, len aby ne­prišli o chlapa kto­rého mi­lujú. Boja sa, že keď budú na­hlas tú­žiť po man­žels­tve on zdupká. Na­ozaj sme ale od­ká­zané na ži­vot s nie­kým, kto sa bojí zá­väz­kov? Sme krásne, silné a sa­mos­tatné, no chceme byť mi­lo­vané a to bez­výh­radne. Tak ako chlapi chcú ako dô­kaz lásky, že ich ne­cháme ísť s ka­ma­rátmi na fut­bal, tak mi po­tre­bu­jeme ako dô­kaz lásky ob­rúčku.

Dô­kaz lásky a toho, že si nás váži. Že sa ne­bojí k tomu po­sta­viť ako chlap. Tú­žime po ne­ko­neč­nej láske a nie­kde v kú­tiku na­šej diev­čen­skej duše stále ve­ríme na roz­právky, v kto­rých je na konci svadba. A veta: „žili šťastne kým ne­pom­reli“. A hoci to ob­rúčka a pa­pier ne­za­ru­čujú, ro­bia z dvoch cu­dzích ľudí ro­din­ných prí­sluš­ní­kov. Spá­jajú dve ro­diny, me­nia vzťahy. A či si to uve­do­mu­jeme alebo nie, me­nia aj po­hľad na toho dru­hého.

pexels-photo-236287

foto: pe­xels.com

Slo­bod­nému sa to ťažko vy­svet­ľuje. Keby mi to pred ro­kom nie­kto vy­svet­ľo­val, tiež by som ne­ve­rila. Ne­ve­rila by som, že ten je­den deň, jedno slovo a pod­pis do­kážu tak zme­niť vní­ma­nie par­tnera a ce­lého vzťahu. Zrazu cí­tiš väč­šiu zod­po­ved­nosť, možno tro­chu strach, no cí­tiš ešte väč­šiu lásku. K nez­ho­dám sa sta­viaš úplne inak, na­učíš sa ro­biť kom­pro­misy, pre­tože cí­tiš zá­vä­zok. Vieš, že už to nie je len o roz­chode, išlo by o roz­vod. Možno je to len iné slovo, no to slovo má ob­rov­ský psy­cho­lo­gický vplyv.

Vá­žiš si toho dru­hého za to, že do toho s te­bou išiel. Že z teba spra­vil svoju ženu, člena svo­jej ro­diny. Viem to, lebo pred tým ro­kom som sama po­ve­dala áno svojmu mu­žovi. Mu­žovi, kto­rého si vá­žim preto, že sa zá­väzku ne­bál. A to sme už mali spo­ločnú hy­po­téku. To je dô­kaz, že správni chlapi ešte ne­vym­reli. Sú tu me­dzi nami a nie sú to ufóni. Aj ten tvoj môže byť jed­ným  z nich, len ho treba trošku po­str­čiť. Ne­boj sa po­ve­dať mu po čom tú­žiš.

foto: pixabay.com

foto: pi­xa­bay.com

Kri­číme a ne­bo­jíme sa im po­sta­viť v toľ­kých ob­las­tiach, tak prečo nie aj v láske a par­tner­stve? Koľko z vás, čo toto čí­tate môže na­ozaj úp­rimne vy­hlá­siť, že ne­túži po uspo­ria­da­nom man­žels­tve s mi­lu­jú­cim par­tne­rom a ot­com va­šich detí? Tak mu to po­vedz! Po­vedz mu hneď, aké sú tvoje pred­stavy o bu­dúc­nosti. Ne­musí to byť o me­siac, možno o rok, o dva. A ak ich s te­bou nez­dieľa nech si trhne. Lebo chlap, ktorý s tým má prob­lém, za to ne­stojí.

Načo strá­cať čas s nie­kým, kto nez­dieľa rov­naké hod­noty. Načo byť s nie­kým, kto ich zne­va­žuje a zo­smieš­ňuje, je ľa­hos­tajný k tvo­jim po­žia­dav­kám. Maj svoju hr­dosť a buď k sebe aj k nemu úp­rimná. Len na úp­rim­nosti k tomu dru­hému, ale tiež k sebe sa­mému sa dá sta­vať silný a fun­gu­júci vzťah. Či už po man­žels­tve tú­žiš alebo nie, buď k sebe na­ozaj úp­rimná a ne­boj sa stáť si za svo­jím. Len tak si mô­žeš vá­žiť samú seba a bude si ťa vá­žiť aj on.

Komentáre